wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

Ako to je v starobe alebo spolužitie v starobe...

Prečítajte si zaujímavý, zábavný a v mnohých smeroch aj pravdivý postreh

Čím dlhšie sú partneri spolu, tým viac sa hádajú.

Odchodom do penzie všetko vrcholí. Vzdajme sa snov, že v starobe budeme so svojimi partnermi či partnerkami sedieť na zahradkách a usmievať sa na seba.

Zábavní muži sa menia v zlých dedkov, starostlivé ženy v komandujúce semetriky.

"Kto sa s tým nestretol, zvyčajne neverí, aké naschvály si seniori v partnerstve dokážu robiť, " hovorí Tamara Tošnerová, psychiatrička špecializujúca sa na problémy ľudí vyššieho veku.

"Nemyslite si, že ľudia, ktorí spolu vydržia do penzie, potom žijú ako dve hrdličky.

S hrdličkami sa naozaj nestretávam, keď už, tak každá sedí na svojom bidielku."

"Čo dnes robíš na obed?" pýtala sa nedávno jedna penzistka druhej.
"Varenú brokolicu." "To hovoríš často, vy ju máte radi?
Môj muž varenú brokolicu priamo neznáša.

"No práve, môj ju tiež neznáša, preto ju robím."

Štyridsaťpäťročná učiteľka popisuje vzťah svojich sedemdesiatpäťročných rodičov:
"Cez víkend som ich pozvala na chatu. Za dva dni spolu prehovorili celkom päť viet.
Keď som sa mamy pýtala, prečo sú pohádaní, nechápavo sa na mňa podívala.

V spolu nehovoríte, hovorila som.
A o čom s ním chceš, prosím Ťa, hovoriť, odpovedala.

Štyridsaťročného muža šokovalo, keď náhodou vypočul hovor svojej matky a jej kamarátok.

Počul, ako hovorí o jeho otcovi:
"Nemať vás, dievčatá, nedostanem sa vôbec medzi ľudí. On už nechodí nikam, a keď sa obliekam, hovorí, zase ideš míňať, čo? "
"Stále tak šetrí?" "Je to z roka na rok horšie. Zapisuje všetko, čo sme kúpili, prv písal len väčšie výdavky, teraz už aj zápalky a každý rožok. "
"Počkaj, vydrž!" Až bude po ňom, predáš tie jeho obrazy a pôjdeš k moru. "
"Stále si to hovorím, ale raz ma rozčúli tak, že bude po mne skôr ako po ňom.
Prekvapený syn sa rozhodol situáciu riešiť: "Oci, nemali by ste si s mamou trebárs niekedy niekam vyjsť?"
"Blázniš? Jej by urobilo radosť, keby som za ňou behal ako pes sa zľavovým letákom v zuboch. Stále nosí domov nejaké krámy a nechápe, že v našom veku už predsa vôbec nič nepotrebujeme kupovať. "
"Ako nepotrebujete? Hovoríš, akoby si sa chystal umrieť, veď máš ešte len cez sedemdesiat."
"No však hej. To len mama si stále myslí, že je mladica."

Nejde o náhodné náreky niekoľkých nespokojencov, ide naopak o jav veľmi častý. Psychológovia tvrdia, že je pre súčasnú spoločnosť dokonca typický. Tak výrazné nezhody medzi partnermi vyššieho veku, ktorí majú za sebou dlhoročný vzťah, skôr časté neboli, pretože sa ľudia nedožívali toľkých rokov, ako teraz.
Dôchodok je fenoménom ešte len dvadsiateho storočia.
Ľudia skôr neriešili, či si v penzii rozumejú alebo či pôjdu spoločne do obchodu či na prechádzku, pretože veľmi často umierali už v čase, keď ešte pracovali.
Lenže teraz, keď už nám partnerstvo vydržalo tridsať i viac rokov, prečkali sme v ňom všetky životné pohromy, hádky a pokušenia, čaká nás jeho najrizikovejšia fáza: pobyt v penzii.

Čo si s tým počať?

Nikdy sme predsa netrávili celé dni sami dvaja spolu len tak doma.
Starali sme sa o deti, robili s nimi po večeroch úlohy, riešili ich problémy v puberte, zarábali na ich štúdium, budovali chaty a chalupy, mali priateľov a koníčky. Ale predovšetkým sme veľkú časť dní trávili v práci. Byť len tak spolu s partnerom či partnerkou celé dni, to nepoznáme.

Psychológ Petr Šmolka, dlhoročný šéf partnerskej poradne tvrdí:
"Niekedy naozaj až po mnohých rokoch spolužitia pozeráme, čo sa to vedľa nás vlastne vyliahlo.

Vek má totiž aj svoje tienisté stránky.
Často stačí, že väčšina vlastností sa s postupujúcim vekom zvýrazňuje. Neverte tomu, že z trochu cholerického muža bude v starobe dobromyseľný medvedík, ktorého nič nerozhádže. Oveľa pravdepodobnejšie z neho bude zlostný starček.
Umocniť sa môže aj žiarlivosť a podobné vzťahové a individuálne lahôdky."

S pribúdajúcim vekom sa výraznejšie prejavujú vlastnosti.
Neplatí, že po tridsiatich a viacročnom partnerstve sme jeden na druhého tak zvyknutí, že sa nemôžeme prekvapiť.

Pravda je taká, že každá vlastnosť alebo zvyk, ktorý nám na partnerovi či partnerke trošku vadil, prípadne pripadal roztomilo zvláštny, časom narastie do obludných rozmerov a začne nás rozčuľovať.

Všetky rozdiely medzi mužom a ženou sa v starobe prehlbujú.

Žena chce niečo riešiť a hovoriť, muž nie. Pri hádke muž odchádza. Ideálne je, keď má kam. Do garáže, do dielne, keď má nejakého koníčka. Oveľa horšie je, keď nemá kam ísť.

Staršieho muža vidíte často na prechádzkach v prírode, naopak staršie ženy častejšie chodia po nákupných centrách, pozerajú do výkladov. To muži priamo neznášajú, zatiaľ čo ženy neznášajú prechádzky v lese.

Keď v penzii chodí každý sám, kto to má rád, je to ideálne.

Problém je v tom, že muži si pod pojmom spokojný život v penzii predstavujú úplne niečo iné ako ženy.
Z mužov, ktorí boli úspešní v práci a zábavní v spoločnosti, sa v starobe stávajú mrzúti - česky morousové.
Nemôžu za to. Môže za to ich hormón testosterón, ktorý s pribúdajúcimi rokmi ubúda. A to sa prejavuje tak, že muži sú podráždení, nehovoriaci, nespokojní. Partnerky, ba celé rodiny sa čudujú, prečo sedí celé dni v dielni, v garáži, zatvorený v izbe alebo je tri hodiny na prechádzke. Keď sa ich niekto opýta, či nie sú chorí, je zle.
Starnúci muž si zásadne nepripúšťa, že by mohol byť chorý.
O mužskom starnutí sa v posledných rokoch medzi lekármi hovorí viac než o starnutí žien.
Jeden z mýtov o starnutí je, že sa s ním ženy vyrovnávajú horšie. V čase, keď sa ide do penzie, to rozhodne neplatí. Žena má totiž aj v dôchodku čo robiť. Stále nakupuje, plní práčku, varí, pomáha s vnúčatami. Nepremýšľa o tom, na rozdiel od mužov, ako to v jej bývalom zamestnaní ešte môže fungovať.

Otázkou je, či rady občas uvádzané na internete k niečomu sú.
Väčšina penzistov sa zhodla, že nie.

MUDr.JankaZapletalová

Pri čítaní riadkov som sa veruže pobavila... zaslala mi ich Fanynka e-mailom.

Som vo veku seniorky a užívam si práve to, o čom autori textu píšu. Po 47 rokoch manželstva a bujarých rokoch výmien názorov to máme jasné, každý má svoju slobodu, nie sme na seba naviazaní, ako dieťa k matke pupočnou šnúrou. Každý si robí program dňa sám pre seba a stretávame sa pri spoločnom stole alebo zväčša v mojej trucovni pri počítači a pokecáme, čo sme zažili a prežili cez deň, čo nového sa deje, teda z každého rožku trošku si povieme, aj si požartujeme a zasmejeme sa samí na sebe a vystrelíme si samí zo seba, to je najúprimnejší smiech a aj vtipkovanie na svoj účet. Aj si spoločne ponadávame na politiku  a pokritizujeme čo zlé robia a o deťoch a ich rodinách sa zväčša nerozprávame. To si porozprávame spolu s deťmi, keď k nám prídu na chvíľu posedieť a porozprávať sa. Čo sa nám na našich deťoch páči je, že s každým sa aj osobitne porozprávajú, nielen pri spoločnom kuchynskom stole.

Prieky si nerobíme ani omylom a keď ktosi z nás ochorie, snažíme si navzájom pomôcť ako vieme. Faktom je, že sa spolu aj zasmejeme a aj si zanadávame na celospoločensky neúnosnú zmenu k horšiemu, ktorá je bez zábran a morálnych hodnôt, bez bázne a hany. Máme aj dni ticha, kedy sa nám moc nechce rozprávať a tak spolu mlčíme a je to v pohode. Manžel - dedko kedy chce, vtedy ide a kde chce ísť, žiadne výsluchy, kde ideš, za kým ideš, ku komu ideš? Kedy sa vrátiš? A následne, kde si bol tak dlho? Toto a tamto si neurobil a ideš si z domu preč akoby sa nechumelilo? Takéto a podobné reči sa u nás absolútne nevedú, sú to jalové a zbytočné reči. Každý z nás vie, čo má robiť a keď je nejaká práca, ktorú treba urobiť, tak poprosím o láskavosť, aby to urobil, keď bude mať dosť síl, chuť a čas na to. Žiadne ultimáta sa u nás nekladú, to je takisto zbytočnosťou. Nie sme dvadsiatnici, aby sme si kládli ultimáta na urobenie nejakých prác, pretože zdravie a sily nie sú mladícke, ale úmerné opotrebovaniu organizmu nášho veku, tak načo plané reči a termínovanie? Sme predsa pánmi vlastného času a nemusíme sa hnať do zamestnania, ako sme to robili celý produktívny vek a potom rýchlo robiť to, čo deti a rodina potrebuje. Keď je manžel pri sile a má chuť, tak mojej prosbe vyhovie a urobí o čo som ho poprosila a naopak, keď on o niečo poprosí, takisto urobím, keď sa cítim pri sile a mám na to chuť. Bez akýchkoľvek termínov a ultimát.

Občas sme spolu aj pri sledovaní nejakého filmu v TV, no zväčša je prepínanie na TA3 kvôli odporným reklamám, ktoré svorne neznášame. Zväčša manžel pozerá TV, myslím tým, že má zapnutý televízor a "hľadí do seba", čiže rýchlo zaspí a ja som pri počítači a robím stránky na web ako teraz. Aj v tom je zhoda, necítime žiadnu potrebu za každú cenu len byť spolu a bľabotať a bľabotať aj o nesmrteľnosti chrústa. To svorne neznášame! Každý z nás má bez výhrad dopriate svoje súkromie. K tomu sme dospeli za 47 rokov spoločného života a nemám sa na čo sťažovať, a ani sa nesťažujem, zaslúžime si mať svoj pokoj a pohodu. Ľahšie sa nám nesie bremeno staroby v tomto duchu. Vonkoncom sa nehádame za banality, ktoré nestoja ani za povšimnutie, naopak, výmena názorov na podstatné veci bytia občas zaiskrí, no zásadou je nezosmiešňovanie a neponižovanie či nevyzdvihovanie svojho presvedčenia nad presvedčenie toho druhého a následné vyhlasovanie svojho presvedčenia za PRAVDU. To je vrchovatá hlúposť takto jednať s partnerom, ktorý má svoj uhol pohľadu na základné veci bytia. Rešpektujem jeho presvedčenie a on moje a zhodne prehodnocujeme svoje postoje, názory. Tak sa dokážeme dopracovať aj ku kompromisom. A najviac zo všetkého medzi nami sa mi páči, keď si zo seba "strieľame!" 

Nie je to medzi nami celkom ideálne, no je to prijateľné a znesiteľné, lebo si navzájom nechceme škodiť a robiť si prieky, kaziť si náladu, klásť polená pod nohy, ponižovať jeden druhého, znevažovať svoje hlboké presvedčenia a ku tomu ešte aj vytýkať to, čo dávame do úst, lebo jeden zje o sústo viac, ako ten druhý, čo si starci vedia sprosto vyčítať.

Na záver, páči sa mi, keď vidím starcov držiacich sa za ruky či okolo ramien a kráčajúcich po parku, či po meste alebo na dedine. O takom niečom som už v mladosti snívala. Nič také sa nedeje a vyhovuje nám to obom. Snívať možno, no realita je výsledkom 47 ročného spolužitia a bujarých výmien názorov a dospeli sme do štádia, že vodenie sa za ručičky a objímanie okolo ramien je síce pekné na pohľad, no akosi nám to teraz k životu vonkoncom nechýba. Možno neskôr, ktovie... ? To sa ale nebudeme objímať, ale sa budeme podopierať nad hrobom... hahaha

Dajme našich seniorov z domovov dôchodcov do väzení a zločincov do domovov dôchodcov!

Následkom toho:
By naši seniori mali denne prístup k sprche, prechádzky,lieky, pravidelné zdravotné a stomatologické
kontroly.
Mali by nárok na kolieskové kreslá, atď.
Dostávali by peniaze namiesto toho, aby za ubytovanie platili!!
Mali by nárok na kamerový dohľad, v prípade choroby alebo nehody by sa im dostalo okamžitej pomoci.
Ich postele by boli dvakrát týždenne prezliekané, ich bielizeň a oblečenie by im bolo pravidelne prané a
žehlené.
Každých 20 minút by mali návštevu dozorcu a jedlo by dostávali až do izby.
Mali by osobitnú miestnosť, v ktorej by prijímali návštevy svojej rodiny. Mali by prístup do knižnice,telocvične, k fyzickej a psychickej terapii a taktiež do bazénu a dokonca by mali právo na ďalšie bezplatné vzdelávanie.
Na ich žiadosť by im boli legálne bezplatne k dispozícii pyžamá, topánky,papuče a ďalšie pomôcky.
Mali by súkromné izby s vlastnou vonkajšou plochou obklopenou veľk orysou záhradou.
Každý senior by mal právo na vlastnú televíziu, rádio a telefonovanie.
Existovala by riaditeľská rada, ktorá by vypočula a riešila sťaA 3nosti a dohľad by musel dodržiavať kódex správania.
 

* Zločinci* by dostávali väčšinou studené, v lepšom prípade vlažné jedlo, boli by osamelí a bez dohľadu.
Svetlá by sa im zhasínali o 20:00 hod., mali by nárok na jeden kúpeľ týždenne (ak vôbec). Žili by v malej izbietke a platili by za to 500 EURO mesačne, a to bez nádeje, že sa z toho dostanú živí!
A konečne by bola spravodlivosť pre všetkých!

Ak ti tento nápad nie je proti mysli, pošli ho ďalej, nech sa s ním oboznámi čo najviac pracujúcich a najmä dôchodcov.

 TO ALE BOLA ZLÁ DOBA...

Ach, jaj ...
To bola otrava, ísť do obchodu a vôbec sa nezaujíma o to, či tam predávajú bezpečné hračky pre deti, jedlo v reštaurácii má rovnakú gramáž, zloženie a cenu v Aši ako v Košiciach.

Ach, jaj ...
To bola otrava mať ešte pred maturitou, vyučením isté umiestnenie a pripravené pracovné zaradenie hneď po prežitých posledných prázdninách!

Ach, jaj ....
Každý musel do práce a to si ešte mohol vyberať, či prijme prácu, kde sa upíše trebars na 10 rokov a oni mu za to dajú podnikový byt alebo nenávratnú pôžičku na stavbu rodinného domčeka.

Ach, jaj ...
A v sporiteľni po narodení potomka mu odpíšu z novomanželskej pôžičky 4.000, - Sk.

Ach, jaj ...
Napríklad istota, že ak budem makať a neurobím prúser, budem mať prácu trebars až do penzie, ľudí neskutočne deptal...

Ach, jaj ....
Neskutočné násilie bolo páchané na chorých. Miesto, aby bol vyberaný regulačný poplatok u lekára a potom v lekárni vrátane tučného doplatku ako v každej demokratickej spoločnosti za lieky, odbili pacienta tým, že za jeden recept musel zaplatiť len jednu korunu a operačné lôžko bolo vždy k dispozícii tak pre tučného, ako pre štíhleho. Lieky boli podávané personálom nemocnice a nemuseli sme bežať do lekárne, kde to zaplatíme z vlastnej peňaženky, aby sme dopriali svojim blízkym predpísanú liečbu lekárom pri pobyte v nemocnici!

Ach, jaj ...
A čo potom vnucovanie sociálnych istôt, že si môžeme s rodinou vyraziť na podnikovú dovolenku a vybrať si z niekoľkých ponúk, kde pokryl podnik polovicu ceny. A po odpracovaní 25 rokov v pracovnom procese mal človek právo na odmenu a tiež pri dosiahnutí rôznych životných jubileí.

Ach, jaj ...
Ženské si vyplakala oči, keď odchádzali do dôchodku po porodení dvoch detí už v 55. rokoch.
Koľko ľudí vtedy snívalo o tom, aby mohli pracovať o 10 - 15 rokov dlhšie.

Ach, jaj ....
Po operáciách sa dialo ľuďom tiež bezprávie. Spravidla 6 týždňov sa človek zotavoval v nemocnici a potom doma. Vôbec mu nebolo dopriate sladkého pocitu hrôzy, či ho po návrate do práce hneď neprepustí.
A čo potom, keď vás do pol roka po operácii poslali do kúpeľov. A tí komunistickí tyrani nám nedali žiadnu možnosť finančnej spoluúčasti. Nie priatelia, nedali nám možnosť zaplatiť si ani tretinu.
Letci, baníci, policajti mali každoročne plne zadarmo nariadené kúpele pre rehabilitáciu organizmu.

Ach, jaj ...
Bolo to naozaj desivé a devastujúce obdobie našich dejín. Z ľudí a hlavne z detí sa stala bezcitná zver.
Za komunistov mladší vstávali v autobuse, aby pustili sadnúť tie starších.
Dnešní mladí už poznajú svoje práva v demokratickej spoločnosti a pekne zostanú sedieť.
Tak to má byť!
Veď sme si ich tak v demokracii vychovali !!!

Ach, jaj ...
Už nikdy nechcem zažiť sociálne istoty ani morálnu zhubnosť, atď., Atď., Atď., Ktorá vtedy panovala !!!
Konečne máme slobodu a nikdy sa nevrátia tie zlé časy! Veď nám vôbec nevadí, že väčšinu národa podvádza štát a okráda nás všetkých, ako sa dá - svoje okolie, priateľov, ba dokonca aj rodičov! Veď my si radi pri liečbe v nemocnici zaplatíme lieky a pobyt alebo tiež umrieme, keď na nás nemá nikto čas z ošetrujúceho personálu!
Veď my si radi kúpime potraviny presýtené éčkami alebo už prehnité, aby sa náš život máličko spestril! Veď my radi vzdelávame deti za naše peniaze už od škôlky, ktoré nepoznajú v dospelosti ani štátnu hymnu, nieto potom slovenský či český jazyk a matematiku, ale poznajú Partičku a COMEBACK! Veď my radi pijeme alkohol a hovoríme slobodne a vulgárne, nielen medzi sebou, ale aj na doskách, čo kedysi znamenali svet.
Tiež v TV, rádii a divadle - týmto nás hneď v cudzine spoznajú, sme predsa najlepší - sme Slováci a Česi! Veď my vieme, ako mať situáciu pod kontrolou a budeme vždy stáť za naším parlamentom a vládou, pretože sme teraz konečne spokojní a vyhovuje nám tento život v slobodnej spoločnosti, ktorá nám to všetko umožňuje a plne ponúka zo zárobku tých, ktorí si ešte neuvedomili, že je smiešne chodiť denne do práce. Veď stačí zájsť občas na sociálku alebo niekoho prepadnúť a zájsť si na dovolenku, zájsť s kamarátmi do herne alebo niekde zapariť a ráno zaľahnúť a odpočívať celé dopoludnie.
Žijeme predsa len raz!
Čo bude - "to nerieš!" To je predsa skvelé žitie v tej našej zemičke, kde je všetko dovolené !!!!
Tak čítajte ďalej svoj bulvár a pozerajte na seriály, v tom je naša budúcnosť!
Vedieť, kto s kým spí, kto má najlepší sex a ako často atď., Atď., Atď. !!!
Pretože presne toto nás jedine zachráni !!!
Veď máme čo sme chceli a zlodeji si žijú v pokoji, prepychu a blahobyte. Vyštrngali sme si kľúčikmi po námestiach špinu a na diaľku zapáchajúci odpad zo západu !

19.1.2015 Slovakia Cezmín