Nar.
24. január 1966 Bratislava
Známy vďaka sofiológii
Alma mater Univerzita Komenského v Bratislave
Web http://www.sophia.sk
Vyštudoval
kybernetiku, vyučoval počítačovú lingvistiku na Katedre umelej
inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v
Bratislave. V rokoch 1989 - 1994 viedol výskumný grant Počítačový
model slovenčiny na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej
akadémie vied. Výsledkom bol prvý počítačový model slovanského jazyka,
ktorý modeloval jazyk ako celok a bol reálne implementovaný. V roku 1993
založil nadáciu (neskôr neziskovú organizáciu) Sophia venovanú
integrálnym štúdiám. V rokoch 1994-1999 redigoval rovnomenný časopis
Sophia s podtitulom Štvrťročník pre uvedenie duchovných hodnôt do
života.
Emil Páleš publikuje a prednáša doma aj v zahraničí. V roku 2004 získal
(spolu s profesorom Miroslavom Mikuleckým) cenu Zdeňka Kleina za
najlepšiu transdisciplinárnu prácu v oblasti etológie človeka, ktorú
udeľuje Karlova univerzita a Spoločnosť integrálnych vied. V tom istom
roku založil Školu angelológie. Od roku 2009 sa pravidelne zúčastňuje
Českej konferencie, na konci roka 2011 viedol cyklus prednášok na
Západočeskej univerzite v Plzni, niekoľkokrát bol hosťom diskusných
relácií a komentátorom dokumentárnych filmov Slovenskej televízie. Od
roku 2013 je pravidelným hosťom relácie Ariadnina niť v internetovom
rádiu Slobodný vysielač.
Svojou prácou nadväzuje na sofiológiu Komenského, Solovjova a Štúrovcov -
sofiológiu ako úsilie o syntézu troch oblastí poznania (kozmológie,
antropológie a teológie) ako aj troch prameňov poznania (zjavenia, rozumu a
zmyslovej skúsenosti).
Z jeho pôvodného výskumu má zásadný význam objav synchrónneho a periodického
pôsobenia pravzorov v dejinách kultúry a v evolúcii prírody.
Myšlienka
Človek je
bytosť, z ktorej jedna polovica
bdie vo tme a druhá spí vo svetle
Prebudenie Moja duša sa
prebudila. Už nespí.
Uprela zrak do slnečnej žiary.
Už sa nedíva do zeme. Vstala a
tancuje od radosti.
Už sa nemusí krčiť v kútiku.
Rozpriahla zlomené krídla
s mohutným rozmachom
a obklopila sa prstencom sily.
Už nebude uhýbať pred temnom.
Ale všetko temné sa jej bude báť.
Dostala nové rúcho. Už nie je otrhaná.
A na hlavu zlatú korunku poznania.
Už nebude hlúpa. Dýcha zhlboka a voľne.
Nič ju viac nesužuje. Oči jej žiaria.
Už nebude smutná. A z očí jej vytryskli slzy,
prúdy, vodopády; vďaky, lásky a dojatia:
Ľúbim Vás, môj Pane, ako veľmi Vás ľúbim!
(Z časopisu Sophia 1/1994) Nádhera!
KOMU PREKÁŽAJÚ ANJELI?
Anjeli v 21. storočí – zmenili zamestnávateľa. Farár ich už nepotrebuje, ale
super- a hypermarkety by ich najradšej mali na plný úväzok. Akoby zástupy
anjelov v komerčných reklamách boli posledným dôkazom, že predstava anjela
má stále ešte svoju moc. Pri vianočnej zvonkohre a okrídlenej maškare ľudské
srdce na okamih roztaje spomienkou na niečo dávno stratené a zákazník utratí
viac peňazí, ani nevie za čo.
Žáner fantasy a populárna ezoterika priniesli záplavu kníh o anjeloch a
anjelských kurzov. Ich konečnou motiváciou sú však len príjemné pocity
plynúce z krásnych predstáv a nie seriózna odpoveď na otázku, kto alebo čo
sú anjeli a čo z toho vyplýva pre naše konanie v živote. Predstava „anjela
strážneho“ je dobrá na to, aby dodala atmosféru tajomného čara televíznej
relácii, ale už nie na to, aby sa o anjeloch povedala pravda.
To najdôležitejšie nezaznie nikdy: O čom v skutočnosti hovorila stredoveká
angelológia, povedzme v 5. alebo v 13. storočí, kedy sa ešte vyučovala na
univerzitách? Bola to povera? Ako obstojí náuka o anjeloch, keď ju podrobíme
rigoróznym požiadavkám vedeckého myslenia? Cirkvi a univerzity obchádzajú
túto tému ako spiaceho draka a odrádzajú nás od toho, aby sme tým smerom
rozmýšľali.
Súčasťou tradičnej angelológie bola okrem iného aj náuka o tzv. duchoch
času.
Hovorilo sa o siedmich archanjeloch, ktorí sa v pravidelnom rytme cyklicky
striedajú a inšpirujú svet. Napríklad archanjel Michael je duch pravdy
bojujúci proti lži, inšpirátor filozofie a lásky k múdrosti. Jeho darom je
jasné svetlo myslenia. Gabrielovým darom je obrazotvornosť a čisté vnímanie,
maliarsky a pozorovací talent. Rafael je tradičným patrónom lekárstva, ale
aj jazykovedy a i. Anael je duch krásna a lásky, múzou básnikov a
hudobníkov. Samael dodáva silu a odvahu bojovníkom za dobro. Zachariel bol
okrem iného patrónom geometrie a zemepisu a do Orifielovej družiny patrí
múza inšpirujúca dejepiscov aj múza astronómie.
Poradie striedania archanjelov a dátumy ich vlád spísal na sklonku
stredoveku sponheimský opát Johannes Trithemius v knižke venovanej cisárovi
Maximiliánovi. Bol len posledným z dlhého radu učencov, medzi ktorými sa už
po tisícročia tradovala táto náuka siahajúca hlboko do predkresťanských
čias.
Pre súčasného človeka je to niečo celkom nové a prekvapujúce, keď sa dozvie,
že toto učenie popisuje reálne vlny tvorivosti v dejinách kultúry. Slávni
maliari, lekári, básnici, filozofi, proroci, zemepisci, dejepisci, fyzici,
chemici,
politickí a vojenskí géniovia sa skutočne objavujú v obdobiach príslušných
archanjelov. Tvorivé osobnosti a diela, náboženské kulty, ideové prúdy a
umelecké štýly – to všetko nie je na časovej osi rozložené náhodne, ale v
periodických a synchrónnych celosvetových vlnách, pulzujúcich v duši sveta
od kamennej doby až dodnes. Pravdepodobnosť, že na všetkých svetadieloch vo
všetkých časoch a toľkých oblastiach kultúry sa udalosti usporadúvali do
vopred predpovedaných štatisticky významných rytmov čírou náhodou, sa blíži
k nule.
Šamani, mudrci, pápeži, lámovia a veľkňazi v rôznych kútoch sveta referujú v
rovnakom časovom okamihu o podobných vnuknutiach a zjaveniach božstiev s
rovnakým posolstvom. Vedci a umelci vynaliezajú podobné techniky a štýly
súčasne a nezávisle od seba navzájom. Vyplýva z toho jednoduchý záver: tieto
zjavenia nevznikajú v hlavách naivných veriacich – sú skutočné, lebo títo
ľudia nemohli vedieť o sebe navzájom. Pravá inšpirácia existuje a prichádza
z jedného odvekého a celému ľudstvu spoločného zdroja.
Je to impozantný obraz pozorovať, ako morálna a estetická moc jedného
pravzoru premieňa svet krížom cez všetky kultúry, nadkonfesionálne a bez
ohľadu na sakrálne či profánne. Napríklad v anaelských obdobiach od začiatku
dejín ožívajú kulty bohýň lásky, objavujú sa „krásni“ králi a ženy získavajú
trón dvakrát častejšie než inokedy. Neskôr v tom istom rytme pápeži
svätorečia postavy, čo sa vyznamenali milosrdenstvom a súcitom a v novoveku
sa premieňa na vlny romantizmu.
V samaelskom rytme sa každých 500 rokov ako úderom čarovného prútika vyroja
králi s mužnými prídomkami Smelý, Silný, Železný, ale padajú z trónov
dvakrát rýchlejšie, lebo sa vystupňuje konfliktnosť a ríše menia hranice
akoby to bolo len naviate lístie. V staroveku v tomto rytme povyšovali
vojnové božstvá, tie sa v stredoveku premenili na chrabrých svätcov v zbroji
a v novoveku už len na militantných vodcov v uniformách. Divadlo sú
premenené dionýzie a stále rozkvitá v rytme lunárnych božstiev, a to aj v
Japonsku, kde nechyrovali o antike. Chemici pokračujú v odvekom rytme
čarodejníkov a alchymistov. Politickí konzervatívci pokračujú v kulte
egyptského boha Ptaha. Neexistuje žiaden ateizmus! – žijeme neuvedomelé
náboženstvo. Kultúrne a ideové prúdy súčasnosti sú padlé mystériá.
Slovom, dejiny sa neriadia teóriou Marxovou, Comteovou ani Popperovou, ani
žiadneho iného moderného intelektuála – ale starobylou náukou o anjeloch.
Začal som na tento fakt upozorňovať pred pätnástimi rokmi. Oponenti si boli
istí, že vyvrátiť takú hypotézu bude hračka. Ale práce renomovaných
svetových antropológov, sociológov a historikov, vybrané samotnými
oponentmi, ju namiesto vyvrátenia ešte viac potvrdili. Jeden z otcov
chronobiológie, profesor Halberg z Minnesoty, počítačom analyzoval zoznam
všetkých vojenských bitiek zaznamenaných v dejinách, čo zostavil bývalý
predseda kansaskej akadémie vied Raymond Wheeler. Počas svojej prednášky na
bratislavskej univerzite osobne potvrdil, že tam našiel 500-ročný rytmus.
Kalifornský špecialista na historiometriu Simonton sa musel zamyslieť nad
tým, že jeho výklad tvorivých vĺn pomocou vnútrokultúrnych spätných väzieb
nedostačuje na vysvetlenie synchronicít medzi oddelenými kultúrami.
Materiál k angelológii sa rozrástol na niekoľko stoviek štatistických
štúdií.
Všetky vedecké námietky sa už odrazili v zdokonalení testovacích metód alebo
odpadli ako neopodstatnené. V súčasnosti žiadne neexistujú – nikto nie je
schopný žiadne sformulovať. Angelológia je jediná filozofia dejín, ktorá sa
potvrdila tvrdými metódami matematickej štatistiky a spĺňa viac vedeckých
kritérií a lepšie než akákoľvek iná porovnateľná sociologická teória. Rad za
radom sa začali plniť skutočnosti, ktoré som na základe angelológie
anticipoval: najstaršie kamenné kruhové observatórium vykopali v Gosecku,
presne vo vrstve o 25 storočí staršej ako Stonehenge; Bonnská univerzita
získala liek na AIDS zo slnečnice, ale až o desať rokov neskôr ako som to
navrhol v „Angelológii dejín“ (viac na
www.sophia.sk ).
Filozofi a religionisti učia, že angelológia a podobné učenia sa nevzťahujú
k ničomu reálnemu, že sú výtvorom ľudskej mysle a čírej subjektivity, z
nevedomosti alebo pre uspokojenie psychologických potrieb atď. Mýlili sa a
je čas to priznať.
Namiesto toho zavládlo hlboké mlčanie. Študenti sa na to vypytujú a tak ich
umlčiavajú autoritatívne. Veda sa predsa musí s nesprávnymi teóriami
vysporiadať pomocou argumentov, nie silou a lžou. Každá hypotéza sa môže pri
detailnejšom skúmaní nepotvrdiť, ale apriórne zabraňovať dialógu – to sa
rovná priznaniu. O utajovanie má záujem len ten, kto nestojí na strane
pravdy.
Zažil som dvoch vedúcich katedier religionistiky, ktorí šírili nepravdivé
správy o experimentoch (teda falšovali vedecké výsledky), aby zabránili
publikovaniu skutočných výsledkov. Jedného riaditeľa historického ústavu,
ktorý v snahe bagatelizovať historické údaje potvrdzujúce angelológiu
prehlásil, že ich museli zostaviť nejakí treťotriedni pokútni historici.
Vysvitlo, že ide o knihu, ktorú historický ústav zostavil pod jeho vlastným
vedením a prezentoval ju ako vzor učebnice dejepisu. Celý rad filozofov,
sociológov a antropológov, ktorí intrigujú v konferenčných výboroch alebo
zakazujú študentom citovať fakty okolo angelológie s odôvodnením, že je to
nevedecké. Keď sú vyzvaní, aby svoje námietky otvorene uviedli na odbornom
fóre, zverejnili ich v recenzii alebo aspoň medzi štyrmi očami, nie sú
ochotní či schopní to urobiť.
Ešte pozoruhodnejšie je, že anjeli prekážajú aj cirkvi. Myšlienka, že by
mali mať niečo spoločné s realitou kňazov rozčuľuje a privádza do
nepriateľských nálad.
Polovica z nich verí, že anjeli neexistujú a druhá polovica, že sú
nepoznateľní.
Keby o nich človek niečo smel vedieť, cirkev by stratila výlučné postavenie
a moc. Určite sa nemôžu zjaviť nikomu mimo cirkvi. A zrejme sa zjavovali len
v dávnych dobách. V pastoračných centrách zakazujú zvedavej mládeži a
veriacim o veci diskutovať. Dekan bohosloveckej fakulty mi však odmietol
opečiatkovať posudok, že angelológia je nezmysel. Zatratil by tým totiž
dvetisíc rokov cirkevnej tradície. Ďalší dekan určil teológa, ktorý mal
vystúpiť s príspevkom na kolokviu k angelológii, čo sa konalo na Katedre
všeobecných dejín. Ten sa najprv pokúsil dohodnúť s organizátormi, aby mohol
mať príspevok na úplne inú tému, a keď to nešlo, ospravedlnil sa a
neprišiel.´Je to stav vysloveného pokrytectva, keď cirkevní a univerzitní
predstavitelia presadzujú názory, za ktoré nikto z nich nemá odvahu postaviť
sa otvorene. Akonáhle ide o angelológiu – teológovia zatracujú Augustína,
Akvinského aj cirkevných otcov, čím presekávajú samotný koreň, z ktorého
cirkev čerpá svoje opodstatnenie. Vedci horlivo zatracujú vedeckú metódu –
odkedy táto angelológiu potvrdzuje a nevyvracia – a obracajú tým navnivoč
celosvetové vedecké bádanie, ktoré je založené na tej istej metóde.
Redakcia náboženského života Slovenskej televízie už desať rokov hádže do
koša listy divákov, ktorí by radi videli diskusiu na túto tému. Ani v
relácii „Pod lampou“, keď prišla na rad téma „veda a náboženstvo“, nepadla
žiadna zmienka o tom, že jeden z najvýznamnejších objavov premosťujúcich
vedu a náboženstvo sa odohral v uplynulých desiatich rokoch práve na
Slovensku. Sedeli tam ľudia, ktorí k bádaniu v tejto oblasti neprispeli
ničím pôvodným, iba ho komentujú, aj to mylne.
Táto spoločnosť hrá hru, v ktorej klamaní si platia svojich klamárov, aby
ich klamali. Poskytujú nám alibi pre náš spôsob života. Povyšujeme,
vyznamenávame a udeľujeme hodnosti ľuďom, ktorí hovoria to, čo chceme sami
počuť – až nakoniec uveríme optickému klamu, že sú to skutočné osobnosti a
autority. S pravdou to nemá nič spoločné. Kňazi odvádzajú od Boha namiesto
toho, aby k nemu privádzali. Vedci zakrývajú pravdu namiesto toho, aby ju
odkrývali. Novinári neinformujú, ale dezinformujú. Poslanci nehľadajú
spravodlivú spoločnosť, ale „lobujú“ (teda presadzujú egoistické záujmy
skupín na úkor celku).
Niektoré prípady krivenia vedeckej pravdy sú aspoň ľudsky pochopiteľné a
možno motivované humánnymi úmyslami. Napríklad od konca druhej svetovej
vojny platí nepísaný zákaz skúmať a publikovať čokoľvek o rasových
rozdieloch. Trauma po genocíde Židov, Arménov a i. zanechala obavy, že by to
znova roznecovalo rasovú nenávisť.
Ale komu vadia anjeli?
Nejde len o to, že rôzni špecialisti konštruujú a obhajujú falošné teórie,
pretože je s tým spätá ich vlastná pozícia, a kladú tak osobný prospech nad
svoje pravé poslanie. Oni sú tam na spoločenskú objednávku. Ľudstvo chce
nevedieť o tom, že nad nami je nejaká vyššia duchovná a morálna moc;
pravzory pravdy, krásy a dobra; inteligencia, ktorá vedie dejiny k ich
slnečnému cieľu. Z toho by totiž vyplýval morálny imperatív pre naše životy.
Také vedomie unesie len jediný druh človeka: človek dobrej vôle. Len taký
človek, ktorý sa chce mravne vyvíjať a zdokonaľovať, unesie ten bolestivý
pohľad do zrkadla vlastného svedomia, kde vidno ten priepastný rozdiel medzi
tým, čo by malo byť a čo je. Len čistí srdcom a odhodlaní bojovať s temnotou
vo vlastnej duši nachádzajú odvahu dívať sa do očí anjelom.
Pravdivú diagnózu dnešnej doby vyslovil bývalý minister školstva Spojených
štátov William Bennett:
„Kríza našej doby je duchovná. Presnejšie, naším
problémom je to, čo v starých časoch nazývali acedia. Acedia je duchovná
lenivosť... odpor a nechuť k duchovným hodnotám. Prejavuje sa prehnaným
záujmom o vonkajšie záležitosti sveta... Je to siedmy kardinálny hriech...
Často počujeme, že náboženská viera je osobná vec a nepatrí na verejné
fórum... Je ale faktom, že keď milióny ľudí stratia vieru v Boha, má to
enormné dôsledky pre spoločnosť. A keď je to sprevádzané nechuťou k jazyku
spirituality u politickej a intelektuálnej vrstvy, následky sú ešte
väčšie... Je pochabé a márne spoliehať sa, že politika vyrieši morálne,
kultúrne a duchovné biedy...
Čo nás zbedačuje, je skazenosť srdca, duševné
odvrátenie sa. Naše ašpirácie, túžby a náklonnosť sú obrátené k nesprávnym
cieľom. A len ak ich obrátime späť k pravým – trvalejším, vznešenejším,
duchovnejším – cieľom, začnú sa veci zlepšovať... Ak máme aj mestá zo zlata
a alabastru, ale naše deti sa nenaučili kráčať po cestách dobra,
spravodlivosti a milosrdenstva, potom americký experiment, akokoľvek skvelý,
zlyhal.“
Nezáujem o vertikálny rozmer života, indiferentnosť k hodnotám, pravdivostný
relativizmus a mravný nihilizmus – to je signatúra slnečného démona,
protivníka archanjela Michaela, signatúra našej doby.
Táto pseudo-demokracia,
kde sa vládne v našom mene proti našej vôli, je krivým obrazom Michaelovej
myšlienky slobody. Je to najvznešenejší z archanjelov, anjel posledného
súdu. Jeho zlaté svetlo má tú moc, že sa v ňom premieňame na to, čo si
želáme. A tak sa ľudia v Michaelovej prítomnosti súdia sami.
Kto sa cíti ako zviera a chce sa oddávať pudom svojej nižšej prirodzenosti,
platí si darwinistického biológa, aby dodal lesk svojmu obrazu o pôvode a
podstate človeka. Darwinista ho ubezpečí, že stvoriteľom a otcom všetkého je
neľútostný boj o prežitie a pokúsi sa všetky živé formy vysvetliť z jedinej
fixnej idey – z prispôsobenia sa materiálnemu prostrediu – a to aj za cenu
krkolomných a protirečivých konštrukcií, ktoré hraničia s opúšťaním zdravého
rozumu. Táto téza je v skutočnosti odzrkadlením ľudských pomerov (anglického
kapitalizmu a kolonializmu Darwinových čias) –
a keď ju politickí a
ekonomickí dravci spätne začínajú používať na svoje ospravedlnenie, kvôli
údajne odvekým loveckým inštinktom človeka – začarovaný kruh sa tým
uzatvára. Nech sa im stane podľa ich vôle! – premenia sa na zvieratá.
Kto sa na svoje telo díva len ako na jasličky, kde sa uprostred zvieracieho
prvku rodí hviezda pravej ľudskosti, dôstojnosti a vznešenosti – podporí
sofiológiu alebo nejakú inú formu celistvej vedy nezdeformovanej
jednostranným filozofickým pozadím. Sofiológ neodvrhuje doterajšiu
paleontológiu, ale zaceľuje a uzdravuje jej čiastočnosť tým, že živé bytosti
sa neprispôsobujú len hmotnému, ale aj duchovnému prostrediu. V evolúcii
života sa dokázateľne prejavuje nie len konvergencia, ale aj synchronicita.
To znamená, že navzájom podobné živé formy vznikajú nie len v podobnom
prostredí (a bez ohľadu na čas), ale niečo spoločné majú aj živé formy
vznikajúce v rovnakom čase (a bez ohľadu na prostredie, v ktorom žijú). Do
evolúcie sa zreteľne vlievajú tvorivé impulzy duchovných mocností v poradí
predpovedanom odvekou múdrosťou. Tieto mocnosti stojí za to naučiť sa
poznávať, milovať ich a spolupracovať s nimi. Sú to tie isté, ktoré sa podľa
rovnakých zákonitostí zjavujú človeku v jeho vlastnom vnútri. Tam môže
vnímať nepočuteľnú hudbu sfér každý, kto chce a koho nástroj duše je čisto
naladený – anjelov, hlásky nebeského Slova, ktoré tvorí svety. Oni
vyspievali tento najmúdrejší svet zo svojej ušľachtilosti. Aj ten, kto takto
cíti, nech sa mu stane podľa jeho vôle: nech sa preporodí k svojmu vyššiemu
ja a stane sa súrodencom anjelov.
Majte slobodu, ľudia – žiaden veľkolepejší a zároveň strašnejší súd nad vami
nemožno vysloviť.
Emil Páleš
Angelológia
dejín je kniha, ktorá zhŕňa výsledky práce slovenského bádateľa, sofiológa
Emila Páleša. Komplexne skúma príčiny tvorivosti a psychologické pozadie
kultúrnych vĺn v dejinách. Porovnáva osobnostné typy, kultúrne vzorce a
prírodné formy. Kvalitatívne i kvantitatívne-štatisticky analyzuje krivky
tvorivosti v dejinách kultúry i prírody a nachádza v nich časové
pravidelnosti (synchronicity, periodicity). Ukazuje, že tieto zákonitosti
boli známe už v staroveku, ako náuka o striedaní duchov času, božstiev a
archanjelov, čiže angelológia.
Autor predkladá záver, že staroveká náuka o anjeloch nebola čírou fantáziou,
ale predvedeckou formou poznania, ktoré malo svoj reálny predmet.
Angelológia bola epistemológiou staroveku. Popisovala vlny intuícií a
inšpirácií v kolektívnom podvedomí ľudstva a cyklické zákonitosti ich
striedania. Navonok sa prejavujú striedaním kultúrnych epoch, estetického
cítenia, náboženských kultov, filozofických intuícií, vedeckých paradigiem a
politického usporiadania. Tieto intuície sú intersubjektívne prežívané ako
psychologická realita. Či sú zapríčinené duchovnými bytosťami alebo nejakým
hmotným faktorom, zostáva otvorené a je potrebné skúmať obe hypotézy.
Odborná komunita zatiaľ nedospela ku konsenzu, pokiaľ ide o hlavnú hypotézu
Angelológie dejín. Rad predikcií a retrodikcií z nej plynúcich však bol
potvrdený nezávislými prácami renomovaných svetových expertov vrátane
samotných oponentov angelológie.
História
Autor začal knihu písať v roku 1990 a v rokoch 1997-2000 kolovala ako
rukopis, ktorého časti vychádzali v časopise Sophia. V roku 2001 vyšlo prvé
jednozväzkové vydanie v slovenčine pod názvom Angelológia dejín. Paralelné a
periodické javy v dejinách. Novo prepracované vydanie pod názvom Angelológia
dejín. Synchronicita a periodicita v dejinách vychádza postupne. Prvý zväzok
v roku 2004 (len po česky), druhý v roku 2012 (po česky a po slovensky), na
treťom sa pracuje. Zhrnutie niektorých myšlienok v kocke vyšlo pod názvom
Sedem archanjelov. Rytmy inšpirácie v dejinách kultúry a prírody v
slovenčine, češtine, angličtine, nemčine a pripravuje sa vydanie v ruštine.
Hlavné myšlienky
Kultúrne typy zodpovedajú typom osobnosti (napríklad kultúra baroka
zodpovedá hysterickej osobnostnej štruktúre, obsedantno-kompulzívna
štruktúra sa prejavila v období absolutizmu a i.).
Kultúrne epochy v dejinách zodpovedajú životným obdobiam v biografii
jednotlivca (napríklad romantizmus je puberta dejín).
Kultúrne a prírodné formy sú analogické (napríklad fyziológia, svadobný šat,
rituály a správanie tokajúcich vtákov sú komplexnou analógiou vrcholnej
gotiky s jej odevmi, trubadúrmi, rytierskymi súbojmi).
Striedanie kultúrnych typov v dejinách vykazuje štatisticky nenáhodnú
pravidelnosť:
periodicitu (najmä rytmus okolo 500 rokov) a synchronicitu (tvorivosť
podobného obsahu vrcholí súčasne a nezávisle od seba na rôznych miestach na
Zemi).
Archetypy majú tendenciu striedať sa v istom poradí. Časovú následnosť
kultúrnych epoch možno pochopiť z poradia životných období v biografii
jednotlivca.
V evolúcii prírody možno pozorovať synchrónny vývoj, ktorý sa nedá vysvetliť
dedičnosťou ani prostredím, avšak zodpovedá vyššie spomínaným archetypom
(napríklad hromadné rohatenie zvierat od oligocénu, alebo rozvoj hlasových
schopností, zdobenia, kvitnutia a emocionálnych väzieb v druhohorách).
Kultúrne epochy vznikajú zdôraznením jedného osobnostného typu či jedného
psychologického procesu (napríklad vnímania v baroku, myslenia v
osvietenstve, cítenia v romantizme).
Zvieracie a rastlinné formy počas evolúcie vznikali somatizáciou
(stelesnením) prevládajúcich duševných procesov a foriem správania do
fyziológie a stavby orgánov (napríklad orgánová stavba a fyziológia vtákov
je zhmotnením zamilovanosti).
Staroveké náboženstvá tieto archetypy poznali a zhustené poznanie o nich nám
odkázali v mytologických obrazoch božstiev. Poradie a časové rytmy ich
striedanie opísali vo svojich náukách o striedaní duchov času (siedmich
archanjelov alebo iných bohov). Tieto údaje zodpovedajú skutočným kultúrnym
vlnám v dejinách.
Spoločným koreňom týchto náuk je univerzálna intersubjektívna vnútorná
skúsenosť,
ktorá sa potom druhotne racionalizuje a vykladá v termínoch dobovej a
miestnej kultúry. Poznanie o vláde rovnakých duchovných mocností v rovnakých
obdobiach explicitne opisujú najmä Babylončania[9], helénski, arabskí a
stredovekí kresťanskí učenci;[10] implicitne je obsiahnuté v tradícii
egyptskej a židovskej, a zlomkovito je zachytené v tradícii čínskej[11],
indickej a indiánskej (napríklad kresťanskí archanjeli sú len premenovaní
pohanskí bohovia - nielen kvôli zhodnej obsahovej charakteristike, ale aj
preto, že zjavenia týchto anjelov pokračujú v časovom rytme starých
pohanských bohov).
Súčasná svetská aj ateistická kultúra podlieha rovnakým rytmom tvorivosti,
ktoré sa predtým v náboženskom kontexte vykladali ako vplyv anjelov. Aj celá
sekulárna kultúra je teda podprahovo spoluvytváraná mystickými náboženskými
impulzmi (napríklad politické smery sú sekularizovanou formou antických
mystérií; divadlo je zosvetštený kult Dionýza a iné).
Zostáva otvorené, či príčina týchto rytmov je duchovná alebo hmotná. Odpoveď
na túto metafyzickú otázku je však menej dôležitá ako skutočnosť, že ide o
empiricky pozorovanú zákonitosť s reálnymi následkami. Dôležité je poznať ju
a počítať s ňou pri konaní.
Každý archetyp sa prejavuje ako duševná sila, ktorú možno zušľachtiť alebo
nechať zhrubnúť a padnúť. Úlohou každej doby je pozdvihnúť pôsobiace
podvedomé vnuknutia do vedomia a premeniť ich slobodnou aktivitou na
kultúrnu tvorbu. Vytesnené do nevedomia pôsobia ako deštruktívne spoločenské
sily.
Prijatie a kritika Názory na Angelológiu
dejín nie sú jednotné
Rad významných zahraničných odborníkov prijal jej pozorovania otvorene a
kladne, bez toho aby však zhodnotili dielo ako celok, pretože vo svetovom
jazyku mali k dispozícii len jeho časti. Popredný súčasný odborník na
historiometriu Dean Keith Simonton označil zistené dejinné synchronicity za
zaujímavé a odporučil ich publikovanie v Comparative Civilizations Review.
Jeden zo zakladateľov chronobiológie, Franz Halberg, potvrdil existenciu
500-ročných rytmov a vytýčil ich skúmanie pod názvom semimileniálne cykly
ako novú úlohu chronobiológie. Posudok povzbudzujúci k ďalšiemu skúmaniu
napísal aj Jan Bouzek. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa v
roku 2002 konalo interdisciplinárne kolokvium k Angelológii dejín, z ktorého
vyšiel zborník. Pavol Haviernik tam vytkol rad historických nepresností pri
prvom vydaní, ktoré boli opravené v nasledujúcich vydaniach a neovplyvnili
výsledok štatistík. Slovenský biometrik Miroslav Mikulecký sa pokúsil rytmy
v dejinách vysvetliť vplyvom periodických kozmofyzikálnych polí na
neuroendokrinný systém. Táto hypotéza bola na Karlovej univerzite
odmenená cenou Zdeňka Kleina za najlepšiu transdisciplinárnu prácu v oblasti
etológie človeka v roku 2004. Spochybňovanie Angelológie dejín sa sústreďovalo najmä na podozrenie, že sa
autor dopúšťa selektívneho myslenia pri zostavovaní dát. Dáta však
nezostavuje autor sám, ale preberá ich od nezávislých odborníkov. Viktor Krupa navrhol ako kontrolné štúdie Sorokinovu Kultúrnu dynamiku a Kroeberove
Konfigurácie kultúrneho rastu. Obe tieto štúdie predpoklady Angelológie
dejín podľa Pálešovho názoru skôr potvrdili, napriek všeobecnému očakávaniu,
že povedú k ich rýchlej falzifikáci.
Dáta z celého radu štúdií Angelológiu podľa názoru Emila Páleša potvrdili
napriek tomu, že boli priamo napísané samotnými oponentmi alebo nimi vybrané
ako dôveryhodné.[30] Ivan Blecha napríklad popiera michaelským rytmus v
dejinách filozofie, avšak tento rytmus je podľa Emila Páleša evidentný aj vo
Filozofickom slovníku, ktorého spoluautorom je on sám. Jiří Heřt vo svojom
výkladovom slovníku ezoteriky a pavied predpokladá, že autor Angelológie
sa musel dopustiť manipulácie s prameňmi dát. Žiadny skreslený prameň však
nenašiel a odmietol ho uviesť. Ivan Štampach napísal recenziu, kde Angelológiu hodnotí ako subjektívny
autorov konštrukt. Celkom však zabudol spomenúť a vysvetliť fakt, prečo ju
potom potvrdzujú nezávislé dáta z prác desiatok svetových odborníkov v
toľkých kultúrnych oblastiach.[5] Na základe celosvetových synchronicít je
napríklad v prvom vydaní (z roku 2001) sformulovaná domnienka, že
najpravdepodobnejším datovaním pre stavbu kromlechov ako je Stonehenge, je
doba okolo 2500 pred n. l.V roku 2007 britskí archeológovia odznova
preskúmali Stonehenge a zistili, že vrcholná fáza stavby sa skutočne
odohrala okolo 2500 pred n. l. a doterajšie datovanie bolo chybné, pretože
rádiokarbónové vzorky boli vzaté z nesprávneho kontextu. I keď ide nesporne
o úspešnú predpoveď, ako podotkol k Angelológii Ivan M. Havel, počet
úspešných predikcií sa musí posudzovať v pomere k počtu neúspešných
predikcií plynúcich z rovnakej teórie. Ďalšia námietka zdôrazňuje značnú medzerovitosť a skreslenosť historických
záznamov, kvôli čomu na nich nemožno spoľahlivo stavať. Straty a
skresľovanie historických záznamov kronikármi sú však náhodné vo vzťahu k
hypotéze a ich výsledkom by podľa Emila Páleša nemohli byť štatisticky
tak nepravdepodobné pravidelné rytmy, keby nemali reálny základ v skutočných
udalostiach. Tiež sa namieta, že ľudské úsudky ako „významnosť“ alebo
„veľkosť“ filozofov, vedcov, umelcov sú subjektívne a zásadne sa líšia od
prírodovedných dát merateľných prístrojmi. Angelológia sa však čiastočne
opiera aj o „tvrdé“ dáta (predpovedaný rytmus zmien tvarov kostier v
priebehu storočí sa potvrdil a na druhej strane zavrhnutie „mäkkých“ dát
spochybňuje potom humanitné vedy všeobecne, nielen Angelológiu. Český klub skeptikov SISYFOS ocenil Angelológiu dejín bronzovým bludným
balvanom za pavedy v roku 2008. Podľa prejavu na udeľovacom ceremoniáli za
pseudovedecký dôkaz existencie anjelov, ktorí nemôžu byť predmetom vedeckého
testovania. Autor sám to však netvrdí a zreteľne rozlišuje medzi empirickými
výsledkami a ich filozoficko-metafyzickými interpretáciami. Predseda českej štatistickej spoločnosti Gejza Dohnal na žiadosť hnutia
skeptikov recenzoval skrátenú verziu knihy. Bol silne kritický k použitým
štatistickým pojmom a prirovnal ich k neobjektívnej štatistike
marketingových sloganov. Zároveň však uznal, že periodicita aspoň v prípade
niektorých dát je „nepopierateľná“. Jeho kritika však čiastočne vychádzala z
mylnej domnienky o znení testovanej hypotézy.[45] Na druhej strane Páleš
súhlasí, že jeho výpočtové nástroje si vyžadujú ďalší vývoj. Štatistickú
metodológiu pre Angelológiu dejín v posledných rokoch vyvíjajú profesionálni
štatistici.
Biologické a paleontologické tézy vyšli podrobnejšie spracované až v druhom
zväzku a odborné recenzie zatiaľ chýbajú.
Celkovo sa väčšina zúčastnených odborníkov prikláňa k slabej verzii hypotézy
Angelológie dejín: že možno pozorovať isté periodické a synchrónne vzorce v
niektorých oblastiach kultúry a vyžadujú si vysvetlenie. Silnú verziu
hypotézy nepokladá za dostatočne preukázanú ani sám jej autor: že rovnakým
spôsobom je ovplyvňované všetko v dejinách. Príčinu týchto pravidelností v
dejinách si každý predstavuje podľa svojho filozofického založenia:
materialisti veria v nejaký (doteraz nenájdený) materiálny faktor, idealisti
sú otvorení tradičnému vysvetleniu, ktorým je inšpirácia duchovných bytostí.
Konferencia biskupov Slovenska v liste k Angelológii dejín zaujala
nasledovné stanovisko: anjeli sú výlučne predmetom viery, ktorej prameňom je
biblické zjavenie. Empirický výskum kultúrnych dejín nie je prameňom
cirkevného učenia, preto sa ním cirkev nezaoberá. Naopak Páleš zdôrazňuje
ako kľúčový moment práve to, že duchovný a hmotný svet nie sú kauzálne
oddelené. Ak anjeli existujú, ich inšpirácie sa musia prejaviť v hmotných
dejinách. A ak sa neprejavujú, je to rovnaké, ako keby neexistovali.
Angelológia dejín je kontroverzná téma široko diskutovaná medzi laikmi.
Autor zrealizoval na pozvanie stovky prednášok a desiatky televíznych a
rozhlasových rozhovorov vo viacerých krajinách.
Svazek 1., vyšel jen v českém jazyce
480 plnobarevných stran formátu A4
v plátěné vazbě s laminovaným přebalem
812 barevných ilustrací, 117 grafů a
28 tabulek. Vyd. Sophia, Bratislava, 2004.
Maloobchodní cena: 980 Kč / 40 €.
Cena za 1 kus knihy je 40 € vrátane poštovného a balného. Objednávajte
zaplatením
tejto sumy poštovou poukážkou na adresu:
Sophia,
P. O. Box 151,
810 00 Bratislava 1
Priekopnícka štúdia o rytmoch a paralelnom dianí v dejináchh
Je známe, že javy s podobnou kultúrnou fyziognómiou sa odohrávali v dejinách
nezriedka paralelne, súčasne vo vzdialených oblastiach, aj na oddelených
kontinentoch, alebo sa vracali v pravidelných rytmoch niekoľkých storočí i
tisícročí. Jedným z najznámejších takýchto javov je tzv. axiálna epocha –
6.-3. storočie pr. Kr., kedy sa naraz objavili zakladatelia veľkých
nábožensko-filozofických systémov v Číne, Indii, Perzii, Izraeli aj v
Grécku.
Nevediac jeden o druhom vyučovali rovnaké hlavné myšlienky. Kniha zhŕňa a
podrobne skúma viac ako sto takýchto synchrónnych a rytmických javov v
dejinách, ktoré nemožno vysvetliť vzájomným stykom medzi kultúrami, ale
nemožno ich pokladať ani za náhodu.
Slávny psychológ Carl Gustav Jung tušil, že v kolektívnom podvedomí ľudstva
sa odohrávajú dlhodobé a zákonité posuny duševných dominánt (archetypov),
ktoré sa prejavujú v „striedaní bohov“ – náboženských, etických a
estetických ideálov. Táto skutočnosť je tu po prvýkrát rozpracovaná do
celkom konkrétnej podoby. V posledných pätnástich tisícročiach známej
histórie a prehistórie ľudstva sa dajú s prekvapujúcou presnosťou
identifikovať pravidelnosti v striedaní archetypálnych inšpirácií, ktoré sa
prejavovali v obsahu náboženských kultov, filozofických myšlienkových
prúdov, v umeleckých štýloch a politických inštitúciách – utvárajúc tak
dejinné obdobia ako renesancia, barok, osvietenstvo, romantizmus a podobne.
Najobdivuhodnejší je však fakt, že tieto rytmické zákonitosti nachádzame
sformulované už v zabudnutom spise opáta Johanna Trithemia zo Sponheimu z
roku 1508 „O siedmich archanjeloch“, ktorí sú duchovnými inteligenciami
planét v slnečnej sústave, a ktorí sa striedajú ako vládnuci duchovia času;
a v pättisíc rokov starej múdrosti babylonského kňazstva o cyklickom
striedaní vekov. SStará kresťanská aj predkresťanská náuka o hierarchiách anjelov, ktoré
inšpirujúco zasahujú do diania v prírode a v dejinách, sa ukazuje ako čosi
ďaleko viac, než len mýtus; má svoje racionálne jadro, ktoré musí byť nanovo
poňaté v termínoch modernej psychológie a antropológie.
Zväzok 2., slovenskyy 552 plnofarebných strán formátu A4 v plátenej väzbe s
laminovaným prebalom 1186 farebných ilustrácií, 268 grafov a 64 tabuliek.
Vyd. Sophia, Bratislava, 2012.
O knihe
Je dávno známou, ale nevyriešenou záhadou kultúrnych dejín, že tvoriví
géniovia – vedci, umelci, filozofi, politickí a náboženskí vodcovia –
prichádzajú vo vlnách.
Na rôznych miestach sveta sa vynára podobné estetické cítenie, rovnaké
myšlienky, filozofické intuície a umelecké štýly. Ľudia na odľahlých
miestach nezávisle od seba pracujú na rovnakých problémoch, nachádzajú
pôvodné riešenia a podávajú správy o okamihoch inšpirácie – vnuknutiach s
podobným obsahom. V závislosti od dobového kultúrneho kontextu sa tieto
zážitky inšpirácie vykladajú ako zjavenie Boha či bohov, anjelov, múz,
predkov alebo sa pripisujú neprebádaným schopnostiam ľudského mozgu.
Táto kniha prináša prvú dôkladnú evidenciu o štatisticky nenáhodnom,
synchrónnom a periodickom charaktere vĺn tvorivosti v celosvetových
dejinách. V kolektívnom podvedomí ľudstva sa odohráva pomalé cyklické
striedanie duševných dominánt (archetypov), čo sa odzrkadľuje v
transfigurácii hodnotových rebríčkov, v striedaní náboženských kultov,
paradigiem vedeckého myslenia a v politických reštrukturalizáciách
spoločnosti.
Časové zákonitosti a podobu týchto premien ducha poznali už naši predkovia.
V mýtických rozprávaniach a obrazoch božstiev nám odkázali zhustenú
skúsenosť, múdrosť o zákonitostiach vývoja človeka a prírody. V západnej
tradícii sa hovorilo o siedmich archanjeloch, ktorí sa cyklicky striedajú
ako duchovia času a inšpirujú epochy podfarbené vždy inou, špecifickou
duchovnou kvalitou. Aj ďalšie civilizácie rozprávajú o periodickom príchode
a odchode duchovných mocností, ktoré zasahujú do ľudských dejín. Tieto
údaje, až doposiaľ považované za fikciu, zodpovedajú reálnym kultúrnym a
politickým vlnám v dejinách.
Podľa starých názorov tie isté duchovné mocnosti, ktoré v dávnych dobách
utvárali prírodu, ovplyvňujú aj dejinné epochy a inšpirujú životné obdobia v
biografii jednotlivca. Skutočne, kultúrna morfológia dejinných epôch
korešponduje s psychickými konfiguráciami schopností a vlastností typickými
pre rôzne vekové štádiá: romantizmy sú periodickou svetovou pubertou, veky
pustošenia periodickou krízou stredného veku; existujú detské a starecké
epochy dejín.
Aj v dejinách prírody – v premenách stavby a správania rastlín a zvierat v
rôznych geologických epochách – pozorujeme psycho-fyziologické vzorce, ktoré
sú analogické kultúrnym vzorcom v dejinách a typom osobností v psychológii.
Tam sa prejavujú ako konvergencie (vznik podobných živých foriem), ktoré sa
nedarí vysvetliť ani dedičnosťou, ani prispôsobením sa prostrediu.
Nepríbuzné živé tvory žijúce v rozdielnych prostrediach prechádzajú súčasne
analogickou telesnou prestavbou a objavujú podobné vzorce správania bez
toho, aby sme chápali prečo.
Staroveká a stredoveká náuka o anjeloch sa ukazuje byť čímsi viac, než sa
doposiaľ myslelo. Po sedemsto rokoch ju znovuobjavujeme ako disciplínu,
ktorá mala svoj reálny predmet a obsahovala poznatky, ktoré majú obrovský
význam aj pre našu súčasnosť.
Je dávno známou, ale nevyřešenou záhadou kulturních dějin, že tvořiví
géniové – vědci, umělci, filosofové, političtí a náboženští vůdci –
přicházejí ve vlnách. Na různých místech světa se vynořuje podobné estetické
cítění, stejné myšlenky, filosofické intuice a umělecké styly. Lidé na
odlehlých místech nezávisle na sobě pracují na stejných problémech,
nacházejí původní řešení a podávají zprávy o okamžicích inspirace –
vnuknutích s podobným obsahem. V závislosti na dobovém kulturním kontextu se
tyto zážitky inspirace vykládají jako zjevení Boha či bohů, andělů, múz,
předků nebo se připisují neprobádaným schopnostem lidského mozku.
Tato kniha přináší první důkladnou evidenci o statisticky nenáhodném,
synchronním a periodickém charakteru vln tvořivosti v celosvětových dějinách.
V kolektivním podvědomí lidstva se odehrává pomalé cyklické střídání
duševních dominant (archetypů), což se odráží v transfiguraci hodnotových
žebříčků, ve střídání náboženských kultů, paradigmat vědeckého myšlení a v
politických restrukturalizacích společnosti.
Časové zákonitosti a podobu těchto proměn ducha znali již naši předkové. V
mytických vyprávěních a obrazech božstev nám odkázali zhuštěnou zkušenost,
moudrost o zákonitostech vývoje člověka a přírody. V západní tradici se
hovořilo o sedmi archandělech, kteří se cyklicky střídají jako duchové času
a inspirují epochy podbarvené pokaždé jinou, specifickou duchovní kvalitou.
I další civilizace vyprávějí o periodickém příchodu a odchodu duchovních
mocností, které zasahují do lidských dějin. Tyto údaje, až doposud
považované za fikci, odpovídají reálným kulturním a politickým vlnám v
dějinách.
Podle starých názorů tytéž duchovní mocnosti, které v dávných dobách
utvářely přírodu, ovlivňují i dějinné epochy a inspirují životní období v
biografii jednotlivce. Skutečně, kulturní morfologie dějinných epoch
koresponduje s psychickými konfiguracemi schopností a vlastností typickými
pro různá věková stádia: romantismy jsou periodickou světovou pubertou, věky
pustošení periodickou krizí středního věku; existují dětské a stařecké
epochy dějin.
Také v dějinách přírody – v proměnách stavby a chování rostlin a zvířat v
různých geologických epochách – pozorujeme psycho-fyziologické vzorce, které
jsou analogické kulturním vzorcům v dějinách a typem osobností v psychologii.
Tam se projevují jako konvergence (vznik podobných živých forem), které se
nedaří vysvětlit ani dědičností, ani přizpůsobením se prostředí. Nepříbuzní
živí tvorové žijící v rozdílných prostředích procházejí současně analogickou
tělesnou přestavbou a objevují podobné vzorce chování, aniž bychom chápali
proč.
Starověká a středověká nauka o andělech se ukazuje být čímsi víc, než se
dosud myslelo. Po sedmi stech letech ji znovuobjevujeme jako disciplínu,
která měla svůj reálný předmět a obsahovala poznatky, které mají obrovský
význam i pro naši současnost.
KTO SA NA
SLOVENSKU USILUJE O DUCHOVNÚ TOTALITU?
Emil Páleš
Prvá a zatiaľ jediná waldorfská škola na Slovensku sa blíži k záveru
svojho experimentálneho obdobia a Ministerstvo školstva má rozhodnúť, či
budú smieť mať Slováci v budúcnosti na výber waldorfskú školu ako
pedagogickú alternatívu. Celoštátny test vedomostnej úrovne Testovanie 9
ukázal, že waldorfskí žiaci sú dobre pripravení na prijímacie pohovory
na stredné školy a majú výsledky lepšie ako 78% ostatných škôl na
Slovensku. Pritom waldorfské školstvo vo svete vyniká nad ostatné školy
nie ani tak množstvom vedomostí, ako budovaním osobnosti žiaka a
umeleckou výchovou.
Napriek tomu, či práve preto s blížiacim sa rozhodujúcim okamihom
zosilneli proti waldorfskému školstvu útoky v médiách. Vecne zavádzajúce
a falošné správy v Týždni alebo na Markíze treba diskvalifikovať už pre
ich neetickosť. Prof. MUDr. Jiřího Heřta DrSc., ktorý v Čechách napísal
jednu z najkúsavejších kritík proti waldorfskej pedagogike, som pred
dvoma rokmi nachytal pri vedeckom podvode. V odbornom posudku na
sociologickú hypotézu, ktorá mu nebola sympatická, nemohol nájsť
protiargument. Tak si pomohol obyčajným klamstvom, ktoré sa dá odhaliť
jednoduchým nahliadnutím do citovanej literatúry. Osobne som ho na to
upozorňoval a odmietol odpovedať.
Nepoctivci ako on by mali stratiť dôveru verejnosti, byť pozbavení
akademických funkcií a nepoctivým médiám odňatá licencia – až kým sa
neospravedlnia a nezačnú dodržiavať korektné pravidlá dialógu pri
hľadaní pravdy. Sem patrí aj Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika,
ktorý „hľadá pravdu“ o waldorfskom hnutí tak, že neprizve ani jedného
zástupcu zo samotného hnutia. Odporcovia sa zídu a radia sami, čo
pripomína skôr nátlakovú skupinu než odbornú konferenciu.
Iniciátori útokov proti waldorfskej pedagogike sa grupujú najmä z
cirkevných kruhov a politických kruhov inklinujúcich k cirkvi. Na
rozdiel od sekulárnych strán, ktorých myšlienkový obzor končí päťročným
volebným horizontom, cirkev plánuje na generácie vopred.
Zvlášť jezuiti sa vždy usilovali získať pod svoj vplyv školstvo, lebo si
uvedomovali, aké dôležité je formovať generáciu, ktorá sa o niekoľko
desaťročí ujme vedenia štátu.
V tomto článku chcem rozobrať tú najmocnejšiu zo všetkých námietok voči
waldorfskému školstvu, ktorá je tak hlboko zakorenená v predsudkoch
našej doby a našej krajiny, že ju skoro každý považuje za oprávnenú.
Nedokázali sa jej doteraz účinne brániť ani sami predstavitelia
waldorfského hnutia. A síce, že v pozadí waldorfskej pedagogiky stojí
antropozofický pohľad na svet, ktorý je nevedecký. Ako je známe, na
waldorfských školách sa deťom nevyučuje nič z obsahu antropozofie, ale
antropozofický obraz o človeku je obsiahnutý v samotných pedagogických
postupoch, s ktorými učiteľ pristupuje k dieťaťu. Máme tu teda vážne
znejúcu námietku: ak sú antropozofia a z nej vychádzajúca pedagogika
založené na nevedeckom (fantazijnom) obraze sveta, nemožno ich považovať
za rovnocenné s pedagogikou budujúcou na vedeckom svetonázore. Zlá
pedagogika by nemusela vplývať na vývoj dieťaťa optimálne, ba mohla by
mu aj škodiť. Nemieša sa tu sekta do niečoho, kam nepatrí?
Tu je potrebné prekonať jeden hlboko vžitý a podvedome prijímaný omyl,
ktorý je brzdou celospoločenského pokroku. Musíme si nanovo položiť
otázku, čo je vlastne pravda a aké sú jej zdroje. Celostnú odpoveď na to
dáva len sofiológia: Pravda je syntézou troch dimenzií – vzniká v úsilí
o integráciu troch samostatných schopností celistvého človeka: zjavenia,
rozumu a skúsenosti. Človek má zmyslové orgány, ktoré mu sprostredkujú
skúsenosť fyzického sveta. Ale aj nadzmyslové vnímanie, prostredníctvom
ktorého v hĺbke srdca prijíma mravné a estetické impulzy, inšpirácie a
intuície z duchovného sveta. A má aj dar rozumu, ktorý to všetko
štruktúruje a usporiadava do pojmov a myšlienkových systémov. Každý z
týchto troch prameňov poznania je rovnocenný a má svoje vlastné
kritériá, ako odlíšiť pravdu od klamu.
Vnútorné zjavenie sa cieľavedome pestuje v náboženskej praxi a vyžaduje
si prísny mravný život, nezištnosť, obetavosť a sebaočistu. Empirickým
skúmaniam sa venuje veda a tiež si vyžadujú metodickosť, disciplínu a
dôslednosť. Filozofia má napokon za úlohu zotkať oba druhy skúsenosti
dovedna podľa pravidiel správneho myslenia a tvorby pojmov, logiky,
bezrozpornosti, konzistencie a ďalších.
Je potrebné uvedomiť si, že každý svetonázor (a každá pedagogika)
obsahujú všetky tri dimenzie.
Veda sa začína rovnakým psychologickým procesom vnuknutia-intuície ako
náboženstvo a umenie; a ak sa niektoré z týchto intuícií podarí
dotiahnuť až do podoby vedeckého poznatku, stále v sebe obsahuje všetky
tri dimenzie ako históriu svojej genézy. Už v starom Grécku napríklad
existoval atomizmus – vízia sveta skladajúceho sa z malých nedeliteľných
čiastočiek hmoty letiacich prázdnotou a združujúcich sa do väčších
telies. A zároveň konkurenčná predstava svetového éteru – akejsi
spojitej a vlniacej sa jemnej substancie, z ktorej povstávajú svetové
telesá. Jedno i druhé sa dostávalo striedavo do módy, atomizmus
poslednýkrát v 17. storočí a vlnové teórie v 18. storočí.
Oboje však bolo po viac než dvetisíc rokov čírym vnuknutím, lebo nikto
nemohol pozorovať žiaden éter ani atómy. Až Maxwell (1864) objasnil
povahu elektromagnetického poľa a Rutherford (1909) dokázal existenciu
atómu ostreľovaním zlatej fólie časticami alfa. Oba koncepty koexistujú
v modernej fyzike ako vlnovo-časticový dualizmus. Každý má pôvod v iných
náboženských mystériách a je výsledkom iného spôsobu myslenia, ale oba
sú (až od 20. storočia!) vedecké a potvrdené experimentálne.
V živote sa (našťastie) nikto z nás neriadi len vedeckým názorom.
Racionálne prejasnené a vedeckými experimentmi overené pravdy sa
podobajú skôr na ostrov v nedoziernom mori tušení a intuícií. Lúč
bdelého vedomia osvetľuje len malý výsek z ríše snov; vedomie sa má k
podvedomiu ako viditeľná časť ľadovca. Vedecké teórie kryštalizujú z
obrovského mora mýtov.
Je antropozofia nevedecká? Je výsledkom nadzmyslového duchovného bádania
Rudolfa Steinera
a jeho pokračovateľov. Väčšina z nej je mimovedecká – vedeckými postupmi
sa zatiaľ nepotvrdila ani nevyvrátila. Rovnako ako cirkevný obraz sveta,
náuka o duši, nebi, pekle, očistci a pod. Každá kultúrna komunita má
právo na svoje mýty! Dovoľme katolíkom veriť vo večný život v nebi, ale
aj antropozofom veriť v znovuvteľovanie. Jedni nemôžu spravodlivo
požadovať od druhých vedecké dôkazy svojej viery, keď ich sami nedokážu
podať.
Náboženské zjavenie sa overuje inak: podľa mravných plodov, aké prináša.
Svoju posvätnú kvalitu preukázali tie duchovné impulzy, ktoré v
dlhodobej perspektíve účinkovali zušľachťujúco na jednotlivcov, vniesli
svornosť a spoluprácu do komunít a viedli k rozkvetu kultúry. Sama cirkev uplatňuje práve tieto kritériá pri svojich vlastných zjaveniach a má s
tým stáročnú skúsenosť. Ak Rudolfa Steinera posudzujeme podľa jeho
obetavého života, podľa iniciatív, ktoré uviedol do pohybu a posmrtných
plodov jeho práce, patrí medzi svätcov. Nemajme dvojaký meter na svätcov
vnútri cirkvi a mimo nej.
Môžeme súhlasiť s cirkvou, že k posúdeniu nových zjavení patrí aj
kontinuita s tradíciou overenou vekmi. V posledných storočiach však
veľké cirkvi v úsilí nestratiť moc urobili také kompromisy s
materialistickým duchom doby, že nové, malé náboženské smery sú často
vernejšími pokračovateľmi pôvodných tradícií. Viera v anjelov, skutočné
zmŕtvychvstanie, panenskosť Bohorodičky alebo reálnu existenciu diabla
značne vybledla a medzi štyrmi očami sa nezriedka drží za nezmysel.
Slovo sekta kedysi označovalo skupinu, ktorá sa odštiepila od
dominantného náboženstva. V súčasnosti sa tento význam stratil, lebo
žiadne náboženstvo nie je oficiálne spojené so štátom a nemá prednosť.
Sekta môže označovať skupinu, ktorá sa uzatvorila svetu a racionálnemu
argumentu, ustrnula v myslení. To sa ale dobre hodí aj na veľké
náboženstvá.
Pretože väčšina životnej reality nie je vedecky uchopiteľná, každý musí
mať mýty. V stredoveku boli dané kolektívne, boli predpísané vrchnosťou
zhora. V súčasnosti nech si každý jednotlivec slobodne vyberie podľa
svojho zmyslu pre krásno a dobro, aké mýty a hrdinské obrazy sú preňho
duševnou potravou, ktorá jeho dušu posilňuje a uzdravuje. Nastolovať
mytologickú totalitu je klerikálny pokus o návrat do stredoveku.
Takže náboženskému rozmeru antropozofie treba dopriať slobodu a
posudzovať ho podľa mravných intuícií, ktoré sú tomuto rozmeru vlastné.
Pozrime sa ďalej na vedecký rozmer antropozofie.
Oboje sa totiž vždy dajako prelína. Existuje nejaká časť antropozofie,
ktorá sa vedecky potvrdila alebo sa naopak dostáva do rozporu s
napredujúcou vedou?
Časť jasnovidných intuícií antropozofie sa v priebehu 20. storočia
potvrdila.
Napríklad „choroba bláznivých kráv“, ktorá stála Európsku úniu miliardy.
Rudolf Steiner už v roku 1923 vysvetľoval, že ak budeme kravy kŕmiť
mäsom, poškodí im to mozog a zbláznia sa. Významným slovenským
príspevkom v tomto smere je overenie cyklickej koncepcie dejín.
Archetypy kolektívnej psychológie sa cyklicky striedajú a podfarbujú
myslenie, cítenie a konanie historických epôch v nenáhodnom poriadku. Až
na prahu 21. storočia sme zistili, že je to pravda, a všetky univerzity
20. storočia sa mýlili. Nejde síce o pôvodne antropozofické, ale oveľa
staršie učenie, ktoré bolo súčasťou stredovekej a starovekej angelológie.
Rudolf Steiner bol však prvý a vo svojej dobe jediný, kto túto náuku o
duchoch času oživil v modernom zmysle. Až po ňom prišli Kuhn (1962) a
Foucault (1966) so svojimi pojmami paradigmy a epistémy. Tí odmietli
hľadať pôvod myšlienkových paradigiem v inšpirácii archanjelov, ale
neponúkli žiadne iné vysvetlenie než náhodu a neboli viac schopní
rozpoznať ani poriadok ich striedania v dejinách.
Skutočnosť, že časť antropozofických mýtov sa presúva do oblasti vedy
nám musí byť napomenutím. Spolu s Feyerabendom musíme myslieť na to, že
žiadna dávna intuícia sa nesmie zatracovať vopred, lebo nikdy nevieme,
kedy sa ktorá vedecky potvrdí.
Materialistická koncepcia sveta je tiež len mýtom, z ktorého sa všeličo
potvrdilo; ale aj platónske videnie sveta (blízke antropozofii) sa
potvrdzuje – práve tam, kde materialistický smer myslenia zlyháva.
Ak sa teda v niekoľkých veciach univerzity mýlili a Steiner mal pravdu,
tak zrejme nebol len fantasta zamieňajúci halucinácie za skutočnosť, ale
sme to my, kto sa musí zobudiť zo sna. Aj cirkev môže poukázať na
niekoľko objavov, ktorými sa veda 20. storočia priblížila
k tradičnému učeniu. Vznik vesmíru z kvantovej fluktuácie vákua veľkým
treskom konverguje k cirkevnému učeniu, že vesmír má svoj počiatok v
čase a bol stvorený z „ničoho“.
Antropický princíp je zase moderným návratom k predkopernikovskému
učeniu o centrálnom postavení Zeme a človeka vo vesmíre.
Ozvali sa hlasy, že waldorfská pedagogika nie je v súlade s najnovšími
poznatkami psychológie – ale s akými? To sme sa nedozvedeli. Skôr
naopak, zakladateľ vývojovej psychológie Jean Piaget (1947) urobil
objavy o vývoji detskej inteligencie, ktoré sa blížia k Steinerovým
predstavám o sedemročných vývojových fázach dieťaťa. V každej vekovej
fáze je dieťa predisponované pre vývoj špecifických schopností, ktoré sa
správne podnecované môžu rozvinúť iba vtedy a nikdy viac.
Napríklad jazykovú schopnosť si dieťa môže osvojiť len ak počuje reč v
určitom veku, neskôr sa už vôbec nenaučí hovoriť. Predškolský vek je
fázou obrazného myslenia, školácky vek fázou konkrétnych logických
operácií a až s pubertou nastupuje kognitívna fáza abstraktných
logických operácií. Dieťa a mladší školák má rozvíjať predovšetkým svoje
vnímanie a vôľu, citovú bohatosť a skúsenosť stretnutia s konkrétnym
svetom hmotných telies. Abstrakcií si užije dosť od puberty. Nie
antropozofia je v rozpore s psychológiou, ale amerikanistický trend
robiť z malých detí špecialistov orientovaných na výkon a zarábanie
peňazí je v rozpore tak s antropozofiou, ako aj s univerzitnou
psychológiou. Päťroční géniovia ovládajúci rovnice, tranzistory a
počítače, alebo desaťroční majstri sveta v šachu sa v tridsiatke
psychicky zosypú. Ich predčasne rozvinutý abstraktný intelekt postráda
citovú hĺbku a vôľový základ osobnosti. Patrí k najvýznamnejším
zisteniam evolučnej biológie, že budúcnosť patrí druhom, ktoré si čím
dlhšie zachovávajú všestrannosť a špecializujú sa čím neskôr.
Roger Sperry (1981) získal Nobelovu cenu za zistenie, že to isté platí
aj pre neurofyziológiu človeka: kľúčom k tvorivosti a úspechu je všestrannosť.
Treba priznať, že teozofi a antropozofi na prelome 19. a 20.
storočia spojili svoje vnuknutia so vtedy platnými vedeckými poznatkami,
z ktorých niektoré sú už prekonané. To isté však platí aj o cirkvi.
Stredovekí teológovia zotkali Kristovo posolstvo so stredovekou
prírodovedou, fyzikou a kozmológiou, ktoré už dávno neplatia. Tu je
výzva antropozofickému hnutiu pokračovať v duchu a nie len litere
Steinerovho odkazu. Steiner sám horlivo sledoval pokroky vedy a vždy
akceptoval vedecké pozorovania. Na rozdiel od naivnejších si však
uvedomoval, že tie isté pozorovania znesú viacero vysvetlení z rôznych
filozofických perspektív.
Vnútri katolíckej cirkvi niektorí dominikáni idú v šľapajách svojho
majstra Tomáša Akvinského, ktorý stelesnil potrebu zosúlaďovať
teologické pravdy vždy odznova s poznatkami vedy. Slovenským katolíkom
to ale dajako uniká. Nestretol som sa ani s jedným čelným predstaviteľom
antropozofie, ktorý by si dovolil nerešpektovať výsledky vedeckých
pozorovaní. Súlad s vedou je pre antropozofov samozrejmým programovým
princípom, pred ktorým ustupujú a priznávajú vlastné chyby.
V cirkvi to samozrejmé nie je. Akási progresívna časť to uznáva. Ale iná
časť hlása tézu o mimobežnosti vedy a náboženstva, podľa ktorej
náboženské tvrdenia vôbec nie je potrebné zosúlaďovať s vedou. A stále
sa tam prejavuje aj sklon tmársky popierať empirické fakty, ktoré sa
zdajú ohrozovať cirkevnú doktrínu. V 21. storočí zažívam znova to isté
čo Galileo Galilei - moje zistenia o dejinách začali interferovať s
cirkevnou náukou o anjeloch a kňazi nedokážu odolať pokušeniu intrigovať
a skresľovať vedecké poznatky, len aby si zachovali autoritu.
Čo je pre nás rozhodujúce? Rozhodujúce je, akým spôsobom sa spája
intuitívna sféra ľudského bytia s rozumom a skúsenosťou. Všetky tri
musia byť skĺbené a prepojené živo, organicky. Namiesto toho sa deje
niečo celkom iné. Nový typ človeka – kresťanský materialista – ašpiruje
na moc a vedúce postavenie v spoločnosti. Svoju moc čerpá z toho, že
mechanicky pripojil autoritu vedeckého materializmu k dávnej autorite
cirkvi. A oživil bludné učenie z 13. storočia o dvoch pravdách, vedeckej
a náboženskej, ktoré vraj platia súčasne a nijako navzájom nesúvisia.
Jedna vraj hovorí o nebi a druhá o zemi. Výsledkom nie je pravda, ale
koalícia dvoch omylov: dogmatického scientizmu a dogmatickej teológie.
Scientisti znásilňujú vedecké myslenie na Prokrustovu posteľ
materialistického redukcionizmu a teológia kriví ľudské morálne intuície
do svojich pochybených schém. Spolu predstavujú dve metafyzické vízie
sveta, z ktorých jedna vylučuje druhú a obe sú dané dogmaticky.
Človeka to roztrhlo do dvoch nesúvisiacich svetov: srdce do
sentimentálneho cukríkového neba a rozum do chladnej vypočítavej
reality.
Pred desiatimi rokmi som zverejnil štúdiu o spojitosti medzi
prevládajúcim vierovyznaním a vedeckou invenciou v európskych krajinách.
Počet Nobelových cien je priamo úmerný počtu protestantského
obyvateľstva. Kolísky protestantizmu ako Nemecko a Anglicko získali 85 a
82 cien.
Susedné katolícke Írsko iba jednu jedinú. Veľký počet Nobelových cien v
pomere k počtu obyvateľov majú krajiny s veľkým počtom protestantov ako
Švajčiarsko (20), Švédsko (14), Dánsko (9.Francúzsko, ktoré historicky
kolísalo medzi katolicizmom a protestantizmom, sa s 31 cenami nachádza
niekde v strede. No rovnako početné katolícke Taliansko má už len 12
Nobelových cien a bašta inkvizície, Španielsko iba 2. Niekdajšie
Nizozemsko sa rozdelilo na protestantské Holandsko a katolícke Belgicko,
pričom Nobelových cien je v protestantskej časti trojnásobok v porovnaní
s katolíckou (5). Husitské Čechy majú Nobelovu cenu, ale katolícke
Slovensko a Poľsko žiadnu (okrem emigrantov, čo opustili svoju vlasť).
Dôvod je priezračný: protestantizmus sa s katolicizmom rozišiel práve na
samostatnom myslení jednotlivca. Predstavte si, že cirkev popravovala
protestantov za to, že čítali Bibliu! Inkvizítori robili domové
prehliadky, poklepkávali kladivkom po stenách, aby im dutý zvuk
prezradil tajnú skrýšu – a ak vám našli Bibliu, bol s vami amen.
Protestanti totiž začali prekladať Bibliu do národných jazykov, aby sa
každý dozvedel, čo v nej stojí, smel nad tým premýšľať a vlastným
úsudkom vyvodiť záver, čo je v živote správne. To malo zostať vyhradené
len profesionálnym kňazom vzdelaným v latine.
Nobelove ceny sa udeľujú za celkom nové myšlienky, ktoré nikdy predtým
nestáli v učebniciach a nehlásala ich žiadna autorita. To je oblasť, aká
je katolícky vychovaným dušiam neprístupná. Nie sú na nič také zvyknutí.
Ak si teda niekto robí starosti so škodlivým vplyvom siekt na
pedagogiku, nech začne verejnou diskusiou o retardačných účinkoch
katolíckej výchovy na mentálne schopnosti mládeže.
Ďalej nech uváži, aký zničujúci efekt na pedagogiku mali materialistické
mýty 20. storočia. Pustý materializmus splodil dve falošné
antropologické koncepcie človeka: genetický a sociálny determinizmus.
Prvý vyústil do snahy nahradiť výchovu duše eugenikou, čiže genetickým
šľachtením ľudí ako u domácich zvierat a skončil koncentračnými tábormi.
Druhý viedol k štátom organizovanej indoktrinácii detí a znásilňovaniu
svedomia za komunizmu. Oboje verilo, že v človeku nie je žiadna večná,
posvätná iskra z neba, a možno vyformovať nového človeka na objednávku
buď vštepovaním podmienených reflexov alebo genetickou selekciou.
Od nežnej revolúcie sa na Slovensku postavili desiatky nových kostolov
za stovky miliónov korún. Zväčša si to neplatili veriaci z vlastných
zbierok. Tieto peniaze boli vyčlenené zo štátneho rozpočtu, z daní nás
všetkých. Miliardy tiekli z centrálnej kasy na platy kňazov a ďalšie z
regionálnych zdrojov. Niekoľko privilegovaných cirkví čerpá štátne
prostriedky a má vo svojej výlučnej moci redakciu duchovného života vo
verejnoprávnej televízii. V tomto ponižujúcom modeli musím aj ako
ateista, budhista, jogín alebo kresťanský gnostik prispievať na plat
farára, aby ma za moje peniaze z kazateľnice zatracoval ako kacíra.
Spravodlivé by bolo, keby si každý veriaci platil svoju vlastnú cirkev.
To je tzv. asignačný model náboženskej dane, aký funguje v Taliansku,
Nemecku a ďalších krajinách. V daňovom priznaní každý zakrúžkuje tú
cirkev alebo kultúrnu inštitúciu, ktorú si váži a ktorú chce podporiť.
Jedine to zodpovedá náboženskej slobode a demokratickému novoveku.
Na Slovensku však Ústav pre vzťahy štátu a cirkví vypracoval
dobrozdanie, aby sa asignačný model u nás neuplatňoval. Ďalšia
inštitúcia, ktorá sa falošne štylizuje za odbornú, kým v skutočnosti má
pevnú ideologickú agendu a jej klientom sú len etablované cirkvi.
Podobne ako Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt. Sú to spiatočnícke
organizácie, lebo v nerovných podmienkach majú iné, ušľachtilejšie
náboženské iniciatívy sťažené podmienky rozvíjať sa.
V časopise Sophia som v 90-tych rokoch presadzoval asignačný model.
Riaditeľ spomenutého ústavu, Doc. Peter Mulík však dobre vedel, prečo
tento model „nie je vhodný“. Keď sa taký model zavádzal v Nemecku,
daňovníci uvideli na daňovom priznaní konkrétnu sumu, dajakých sto
mariek, ktoré mohli zakrúžkovať pre niektorú cirkev alebo si ich mohli
nechať. Veľký počet ľudí sa rozhodlo použiť ich inak a tým de fakto
opustili svoju cirkev. Za Judášových 30 strieborných farizeji kúpili
pole, ale Nemci hromadne opúšťali Krista pre ešte menšiu sumu. Cirkev
neustále operuje tvrdením, že dve tretiny Slovákov sú katolíci a
vydobíja si z toho politické privilégiá. Keby ale prišlo na lámanie
chleba, vysvitlo by, že títo katolíci neexistujú. Polovica z nich by
dala prednosť niečomu inému.
V cirkevných kruhoch to dobre vedia a zmýšľajú takto: nemôžeme dopustiť
slobodu, nemôžeme dať ľuďom možnosť voliť. Žiadne alternatívne školstvo,
žiadnu jogu na výber popri telesnej výchove, žiadnu slobodu náboženskej
dane. Občania nie sú kompetentní samostatne to posúdiť, nie sú duchovne
dospelí. Akonáhle im dáme možnosť, podľahnú falošným učeniam. Tomu
pokušeniu musíme predísť.
Duchovný monopol jednej alebo niekoľkých cirkví je pre ľudí dobrodením.
Aký je z toho všetkého záver? Ako zvyčajne, všetko je naopak. Zlodej
kričí: chyťte zlodeja! Nie antropozofi, ale etablované cirkvi manipulujú
ľudské vedomie. Snažia sa nastoliť duchovnú totalitu, udržať si
náboženský monopol, no nie pomocou presvedčivého filozofického argumentu
či cnostného príkladu, ale eliminovaním konkurencie inštitucionálnymi
prostriedkami, prepojením cirkvi a štátu.
Ľudí treba prepustiť na duchovnú slobodu. Treba im dovoliť mať vlastné
mýty a vlastné sny. Treba pred nimi ísť ušľachtilým príkladom. Treba
podnecovať a tríbiť ich samostatné a dôsledné myslenie.
Netreba im vnucovať pseudo-vedu, ktorá je v rozpore s našimi najlepšími
mravnými a estetickými intuíciami; ani pseudo-teológiu, ktorá je v
rozpore so zdravým rozumom a vedeckým poznaním. To však práve robia
scientisti a cirkevníci.
600 rokov po Husovi je načase, aby aj na zaostalé Slovensko dorazil duch
novoveku, duch mentálnej dospelosti, samostatnosti a slobody v tvorbe
svetonázoru, spojený so zodpovednosťou. Ak je waldorfská škola niekomu
nedokonalá, nie je to dôvod zakazovať ju, ale len výzvou, aby sa
pripojil a pomohol zdokonaliť ju. Je to naša príležitosť tvorivo hľadať
nový pilotný model pedagogiky. Pre také hľadanie sa na štátnych a
cirkevných školách nenájde potrebný priestor ani ochota.
Svazek 1., vyšel jen v českém jazyce
480 plnobarevných stran formátu A4
v plátěné vazbě s laminovaným přebalem
812 barevných ilustrací, 117 grafů a
28 tabulek. Vyd. Sophia, Bratislava, 2004.
Maloobchodní cena: 980 Kč / 40 €.
Zväzok 2., slovenskyy 552 plnofarebných strán formátu A4 v plátenej väzbe s
laminovaným prebalom 1186 farebných ilustrácií, 268 grafov a 64 tabuliek.
Vyd. Sophia, Bratislava, 2012.
