wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

Obľúbené čítanie a autori


RNDr. Emil Páleš, CSc.

Nar. 24. január 1966 Bratislava
Známy vďaka sofiológii
Alma mater Univerzita Komenského v Bratislave
Web http://www.sophia.sk

Vyštudoval kybernetiku, vyučoval počítačovú lingvistiku na Katedre umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1989 - 1994 viedol výskumný grant Počítačový model slovenčiny na Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied. Výsledkom bol prvý počítačový model slovanského jazyka, ktorý modeloval jazyk ako celok a bol reálne implementovaný. V roku 1993 založil nadáciu (neskôr neziskovú organizáciu) Sophia venovanú integrálnym štúdiám. V rokoch 1994-1999 redigoval rovnomenný časopis Sophia s podtitulom Štvrťročník pre uvedenie duchovných hodnôt do života.
Emil Páleš publikuje a prednáša doma aj v zahraničí. V roku 2004 získal (spolu s profesorom Miroslavom Mikuleckým) cenu Zdeňka Kleina za najlepšiu transdisciplinárnu prácu v oblasti etológie človeka, ktorú udeľuje Karlova univerzita a Spoločnosť integrálnych vied. V tom istom roku založil Školu angelológie. Od roku 2009 sa pravidelne zúčastňuje Českej konferencie, na konci roka 2011 viedol cyklus prednášok na Západočeskej univerzite v Plzni, niekoľkokrát bol hosťom diskusných relácií a komentátorom dokumentárnych filmov Slovenskej televízie. Od roku 2013 je pravidelným hosťom relácie Ariadnina niť v internetovom rádiu Slobodný vysielač.
Svojou prácou nadväzuje na sofiológiu Komenského, Solovjova a Štúrovcov - sofiológiu ako úsilie o syntézu troch oblastí poznania (kozmológie, antropológie a teológie) ako aj troch prameňov poznania (zjavenia, rozumu a zmyslovej skúsenosti). Z jeho pôvodného výskumu má zásadný význam objav synchrónneho a periodického pôsobenia pravzorov v dejinách kultúry a v evolúcii prírody.

Myšlienka

Človek je bytosť, z ktorej jedna polovica
bdie vo tme a druhá spí vo svetle

Prebudenie
Moja duša sa prebudila. Už nespí.
Uprela zrak do slnečnej žiary.
Už sa nedíva do zeme.

Vstala a tancuje od radosti.
Už sa nemusí krčiť v kútiku.
Rozpriahla zlomené krídla

s mohutným rozmachom
a obklopila sa prstencom sily.
Už nebude uhýbať pred temnom.
Ale všetko temné sa jej bude báť.
Dostala nové rúcho. Už nie je otrhaná.
A na hlavu zlatú korunku poznania.
Už nebude hlúpa. Dýcha zhlboka a voľne.
Nič ju viac nesužuje. Oči jej žiaria.
Už nebude smutná. A z očí jej vytryskli slzy,
 prúdy, vodopády; vďaky, lásky a dojatia:
Ľúbim Vás, môj Pane, ako veľmi Vás ľúbim!

(Z časopisu Sophia 1/1994)

Nádhera!


KOMU PREKÁŽAJÚ ANJELI?

Anjeli v 21. storočí – zmenili zamestnávateľa. Farár ich už nepotrebuje, ale super- a hypermarkety by ich najradšej mali na plný úväzok. Akoby zástupy anjelov v komerčných reklamách boli posledným dôkazom, že predstava anjela má stále ešte svoju moc. Pri vianočnej zvonkohre a okrídlenej maškare ľudské srdce na okamih roztaje spomienkou na niečo dávno stratené a zákazník utratí viac peňazí, ani nevie za čo.
Žáner fantasy a populárna ezoterika priniesli záplavu kníh o anjeloch a anjelských kurzov. Ich konečnou motiváciou sú však len príjemné pocity plynúce z krásnych predstáv a nie seriózna odpoveď na otázku, kto alebo čo sú anjeli a čo z toho vyplýva pre naše konanie v živote. Predstava „anjela strážneho“ je dobrá na to, aby dodala atmosféru tajomného čara televíznej relácii, ale už nie na to, aby sa o anjeloch povedala pravda.
To najdôležitejšie nezaznie nikdy: O čom v skutočnosti hovorila stredoveká angelológia, povedzme v 5. alebo v 13. storočí, kedy sa ešte vyučovala na univerzitách? Bola to povera? Ako obstojí náuka o anjeloch, keď ju podrobíme rigoróznym požiadavkám vedeckého myslenia? Cirkvi a univerzity obchádzajú túto tému ako spiaceho draka a odrádzajú nás od toho, aby sme tým smerom rozmýšľali.
Súčasťou tradičnej angelológie bola okrem iného aj náuka o tzv. duchoch času.
Hovorilo sa o siedmich archanjeloch, ktorí sa v pravidelnom rytme cyklicky striedajú a inšpirujú svet. Napríklad archanjel Michael je duch pravdy bojujúci proti lži, inšpirátor filozofie a lásky k múdrosti. Jeho darom je jasné svetlo myslenia. Gabrielovým darom je obrazotvornosť a čisté vnímanie, maliarsky a pozorovací talent. Rafael je tradičným patrónom lekárstva, ale aj jazykovedy a i. Anael je duch krásna a lásky, múzou básnikov a hudobníkov. Samael dodáva silu a odvahu bojovníkom za dobro. Zachariel bol okrem iného patrónom geometrie a zemepisu a do Orifielovej družiny patrí múza inšpirujúca dejepiscov aj múza astronómie.
Poradie striedania archanjelov a dátumy ich vlád spísal na sklonku stredoveku sponheimský opát Johannes Trithemius v knižke venovanej cisárovi Maximiliánovi. Bol len posledným z dlhého radu učencov, medzi ktorými sa už po tisícročia tradovala táto náuka siahajúca hlboko do predkresťanských čias.
Pre súčasného človeka je to niečo celkom nové a prekvapujúce, keď sa dozvie, že toto učenie popisuje reálne vlny tvorivosti v dejinách kultúry. Slávni maliari, lekári, básnici, filozofi, proroci, zemepisci, dejepisci, fyzici, chemici,
politickí a vojenskí géniovia sa skutočne objavujú v obdobiach príslušných archanjelov. Tvorivé osobnosti a diela, náboženské kulty, ideové prúdy a umelecké štýly – to všetko nie je na časovej osi rozložené náhodne, ale v periodických a synchrónnych celosvetových vlnách, pulzujúcich v duši sveta od kamennej doby až dodnes. Pravdepodobnosť, že na všetkých svetadieloch vo všetkých časoch a toľkých oblastiach kultúry sa udalosti usporadúvali do vopred predpovedaných štatisticky významných rytmov čírou náhodou, sa blíži k nule.
Šamani, mudrci, pápeži, lámovia a veľkňazi v rôznych kútoch sveta referujú v rovnakom časovom okamihu o podobných vnuknutiach a zjaveniach božstiev s rovnakým posolstvom. Vedci a umelci vynaliezajú podobné techniky a štýly súčasne a nezávisle od seba navzájom. Vyplýva z toho jednoduchý záver: tieto zjavenia nevznikajú v hlavách naivných veriacich – sú skutočné, lebo títo ľudia nemohli vedieť o sebe navzájom. Pravá inšpirácia existuje a prichádza z jedného odvekého a celému ľudstvu spoločného zdroja.
Je to impozantný obraz pozorovať, ako morálna a estetická moc jedného pravzoru premieňa svet krížom cez všetky kultúry, nadkonfesionálne a bez ohľadu na sakrálne či profánne. Napríklad v anaelských obdobiach od začiatku dejín ožívajú kulty bohýň lásky, objavujú sa „krásni“ králi a ženy získavajú trón dvakrát častejšie než inokedy. Neskôr v tom istom rytme pápeži svätorečia postavy, čo sa vyznamenali milosrdenstvom a súcitom a v novoveku sa premieňa na vlny romantizmu.
V samaelskom rytme sa každých 500 rokov ako úderom čarovného prútika vyroja králi s mužnými prídomkami Smelý, Silný, Železný, ale padajú z trónov dvakrát rýchlejšie, lebo sa vystupňuje konfliktnosť a ríše menia hranice akoby to bolo len naviate lístie. V staroveku v tomto rytme povyšovali vojnové božstvá, tie sa v stredoveku premenili na chrabrých svätcov v zbroji a v novoveku už len na militantných vodcov v uniformách. Divadlo sú premenené dionýzie a stále rozkvitá v rytme lunárnych božstiev, a to aj v Japonsku, kde nechyrovali o antike. Chemici pokračujú v odvekom rytme čarodejníkov a alchymistov. Politickí konzervatívci pokračujú v kulte egyptského boha Ptaha. Neexistuje žiaden ateizmus! – žijeme neuvedomelé náboženstvo. Kultúrne a ideové prúdy súčasnosti sú padlé mystériá.
Slovom, dejiny sa neriadia teóriou Marxovou, Comteovou ani Popperovou, ani žiadneho iného moderného intelektuála – ale starobylou náukou o anjeloch. Začal som na tento fakt upozorňovať pred pätnástimi rokmi. Oponenti si boli istí, že vyvrátiť takú hypotézu bude hračka. Ale práce renomovaných svetových antropológov, sociológov a historikov, vybrané samotnými oponentmi, ju namiesto vyvrátenia ešte viac potvrdili. Jeden z otcov chronobiológie, profesor Halberg z Minnesoty, počítačom analyzoval zoznam všetkých vojenských bitiek zaznamenaných v dejinách, čo zostavil bývalý predseda kansaskej akadémie vied Raymond Wheeler. Počas svojej prednášky na bratislavskej univerzite osobne potvrdil, že tam našiel 500-ročný rytmus.
Kalifornský špecialista na historiometriu Simonton sa musel zamyslieť nad tým, že jeho výklad tvorivých vĺn pomocou vnútrokultúrnych spätných väzieb nedostačuje na vysvetlenie synchronicít medzi oddelenými kultúrami.

Materiál k angelológii sa rozrástol na niekoľko stoviek štatistických štúdií.
Všetky vedecké námietky sa už odrazili v zdokonalení testovacích metód alebo odpadli ako neopodstatnené. V súčasnosti žiadne neexistujú – nikto nie je schopný žiadne sformulovať. Angelológia je jediná filozofia dejín, ktorá sa potvrdila tvrdými metódami matematickej štatistiky a spĺňa viac vedeckých kritérií a lepšie než akákoľvek iná porovnateľná sociologická teória. Rad za radom sa začali plniť skutočnosti, ktoré som na základe angelológie anticipoval: najstaršie kamenné kruhové observatórium vykopali v Gosecku, presne vo vrstve o 25 storočí staršej ako Stonehenge; Bonnská univerzita získala liek na AIDS zo slnečnice, ale až o desať rokov neskôr ako som to navrhol v „Angelológii dejín“ (viac na www.sophia.sk ).
Filozofi a religionisti učia, že angelológia a podobné učenia sa nevzťahujú k ničomu reálnemu, že sú výtvorom ľudskej mysle a čírej subjektivity, z nevedomosti alebo pre uspokojenie psychologických potrieb atď. Mýlili sa a je čas to priznať.
Namiesto toho zavládlo hlboké mlčanie. Študenti sa na to vypytujú a tak ich umlčiavajú autoritatívne. Veda sa predsa musí s nesprávnymi teóriami vysporiadať pomocou argumentov, nie silou a lžou. Každá hypotéza sa môže pri detailnejšom skúmaní nepotvrdiť, ale apriórne zabraňovať dialógu – to sa rovná priznaniu. O utajovanie má záujem len ten, kto nestojí na strane pravdy.
Zažil som dvoch vedúcich katedier religionistiky, ktorí šírili nepravdivé správy o experimentoch (teda falšovali vedecké výsledky), aby zabránili publikovaniu skutočných výsledkov. Jedného riaditeľa historického ústavu, ktorý v snahe bagatelizovať historické údaje potvrdzujúce angelológiu prehlásil, že ich museli zostaviť nejakí treťotriedni pokútni historici. Vysvitlo, že ide o knihu, ktorú historický ústav zostavil pod jeho vlastným vedením a prezentoval ju ako vzor učebnice dejepisu. Celý rad filozofov, sociológov a antropológov, ktorí intrigujú v konferenčných výboroch alebo zakazujú študentom citovať fakty okolo angelológie s odôvodnením, že je to nevedecké. Keď sú vyzvaní, aby svoje námietky otvorene uviedli na odbornom fóre, zverejnili ich v recenzii alebo aspoň medzi štyrmi očami, nie sú ochotní či schopní to urobiť.
Ešte pozoruhodnejšie je, že anjeli prekážajú aj cirkvi. Myšlienka, že by mali mať niečo spoločné s realitou kňazov rozčuľuje a privádza do nepriateľských nálad.

Polovica z nich verí, že anjeli neexistujú a druhá polovica, že sú nepoznateľní. Keby o nich človek niečo smel vedieť, cirkev by stratila výlučné postavenie a moc. Určite sa nemôžu zjaviť nikomu mimo cirkvi. A zrejme sa zjavovali len v dávnych dobách. V pastoračných centrách zakazujú zvedavej mládeži a veriacim o veci diskutovať. Dekan bohosloveckej fakulty mi však odmietol opečiatkovať posudok, že angelológia je nezmysel. Zatratil by tým totiž dvetisíc rokov cirkevnej tradície. Ďalší dekan určil teológa, ktorý mal vystúpiť s príspevkom na kolokviu k angelológii, čo sa konalo na Katedre všeobecných dejín. Ten sa najprv pokúsil dohodnúť s organizátormi, aby mohol mať príspevok na úplne inú tému, a keď to nešlo, ospravedlnil sa a neprišiel.´Je to stav vysloveného pokrytectva, keď cirkevní a univerzitní predstavitelia presadzujú názory, za ktoré nikto z nich nemá odvahu postaviť sa otvorene. Akonáhle ide o angelológiu – teológovia zatracujú Augustína, Akvinského aj cirkevných otcov, čím presekávajú samotný koreň, z ktorého cirkev čerpá svoje opodstatnenie. Vedci horlivo zatracujú vedeckú metódu – odkedy táto angelológiu potvrdzuje a nevyvracia – a obracajú tým navnivoč celosvetové vedecké bádanie, ktoré je založené na tej istej metóde.
Redakcia náboženského života Slovenskej televízie už desať rokov hádže do koša listy divákov, ktorí by radi videli diskusiu na túto tému. Ani v relácii „Pod lampou“, keď prišla na rad téma „veda a náboženstvo“, nepadla žiadna zmienka o tom, že jeden z najvýznamnejších objavov premosťujúcich vedu a náboženstvo sa odohral v uplynulých desiatich rokoch práve na Slovensku. Sedeli tam ľudia, ktorí k bádaniu v tejto oblasti neprispeli ničím pôvodným, iba ho komentujú, aj to mylne.


Táto spoločnosť hrá hru, v ktorej klamaní si platia svojich klamárov, aby ich klamali. Poskytujú nám alibi pre náš spôsob života. Povyšujeme, vyznamenávame a udeľujeme hodnosti ľuďom, ktorí hovoria to, čo chceme sami počuť – až nakoniec uveríme optickému klamu, že sú to skutočné osobnosti a autority. S pravdou to nemá nič spoločné. Kňazi odvádzajú od Boha namiesto toho, aby k nemu privádzali. Vedci zakrývajú pravdu namiesto toho, aby ju odkrývali. Novinári neinformujú, ale dezinformujú. Poslanci nehľadajú spravodlivú spoločnosť, ale „lobujú“ (teda presadzujú egoistické záujmy skupín na úkor celku).
Niektoré prípady krivenia vedeckej pravdy sú aspoň ľudsky pochopiteľné a možno motivované humánnymi úmyslami. Napríklad od konca druhej svetovej vojny platí nepísaný zákaz skúmať a publikovať čokoľvek o rasových rozdieloch. Trauma po genocíde Židov, Arménov a i. zanechala obavy, že by to znova roznecovalo rasovú nenávisť.
Ale komu vadia anjeli?
Nejde len o to, že rôzni špecialisti konštruujú a obhajujú falošné teórie, pretože je s tým spätá ich vlastná pozícia, a kladú tak osobný prospech nad svoje pravé poslanie. Oni sú tam na spoločenskú objednávku. Ľudstvo chce nevedieť o tom, že nad nami je nejaká vyššia duchovná a morálna moc; pravzory pravdy, krásy a dobra; inteligencia, ktorá vedie dejiny k ich slnečnému cieľu. Z toho by totiž vyplýval morálny imperatív pre naše životy.
Také vedomie unesie len jediný druh človeka: človek dobrej vôle. Len taký človek, ktorý sa chce mravne vyvíjať a zdokonaľovať, unesie ten bolestivý pohľad do zrkadla vlastného svedomia, kde vidno ten priepastný rozdiel medzi tým, čo by malo byť a čo je. Len čistí srdcom a odhodlaní bojovať s temnotou vo vlastnej duši nachádzajú odvahu dívať sa do očí anjelom.
Pravdivú diagnózu dnešnej doby vyslovil bývalý minister školstva Spojených štátov William Bennett:
„Kríza našej doby je duchovná. Presnejšie, naším problémom je to, čo v starých časoch nazývali acedia. Acedia je duchovná lenivosť... odpor a nechuť k duchovným hodnotám. Prejavuje sa prehnaným záujmom o vonkajšie záležitosti sveta... Je to siedmy kardinálny hriech... Často počujeme, že náboženská viera je osobná vec a nepatrí na verejné fórum... Je ale faktom, že keď milióny ľudí stratia vieru v Boha, má to enormné dôsledky pre spoločnosť. A keď je to sprevádzané nechuťou k jazyku spirituality u politickej a intelektuálnej vrstvy, následky sú ešte väčšie... Je pochabé a márne spoliehať sa, že politika vyrieši morálne, kultúrne a duchovné biedy... Čo nás zbedačuje, je skazenosť srdca, duševné odvrátenie sa. Naše ašpirácie, túžby a náklonnosť sú obrátené k nesprávnym cieľom. A len ak ich obrátime späť k pravým – trvalejším, vznešenejším, duchovnejším – cieľom, začnú sa veci zlepšovať... Ak máme aj mestá zo zlata a alabastru, ale naše deti sa nenaučili kráčať po cestách dobra, spravodlivosti a milosrdenstva, potom americký experiment, akokoľvek skvelý, zlyhal.“
Nezáujem o vertikálny rozmer života, indiferentnosť k hodnotám, pravdivostný relativizmus a mravný nihilizmus – to je signatúra slnečného démona, protivníka archanjela Michaela, signatúra našej doby.
Táto pseudo-demokracia, kde sa vládne v našom mene proti našej vôli, je krivým obrazom Michaelovej myšlienky slobody. Je to najvznešenejší z archanjelov, anjel posledného súdu. Jeho zlaté svetlo má tú moc, že sa v ňom premieňame na to, čo si želáme. A tak sa ľudia v Michaelovej prítomnosti súdia sami.
Kto sa cíti ako zviera a chce sa oddávať pudom svojej nižšej prirodzenosti, platí si darwinistického biológa, aby dodal lesk svojmu obrazu o pôvode a podstate človeka. Darwinista ho ubezpečí, že stvoriteľom a otcom všetkého je neľútostný boj o prežitie a pokúsi sa všetky živé formy vysvetliť z jedinej fixnej idey – z prispôsobenia sa materiálnemu prostrediu – a to aj za cenu krkolomných a protirečivých konštrukcií, ktoré hraničia s opúšťaním zdravého rozumu. Táto téza je v skutočnosti odzrkadlením ľudských pomerov (anglického kapitalizmu a kolonializmu Darwinových čias) –
a keď ju politickí a ekonomickí dravci spätne začínajú používať na svoje ospravedlnenie, kvôli údajne odvekým loveckým inštinktom človeka – začarovaný kruh sa tým uzatvára. Nech sa im stane podľa ich vôle! – premenia sa na zvieratá.
Kto sa na svoje telo díva len ako na jasličky, kde sa uprostred zvieracieho prvku rodí hviezda pravej ľudskosti, dôstojnosti a vznešenosti – podporí sofiológiu alebo nejakú inú formu celistvej vedy nezdeformovanej jednostranným filozofickým pozadím. Sofiológ neodvrhuje doterajšiu paleontológiu, ale zaceľuje a uzdravuje jej čiastočnosť tým, že živé bytosti sa neprispôsobujú len hmotnému, ale aj duchovnému prostrediu. V evolúcii života sa dokázateľne prejavuje nie len konvergencia, ale aj synchronicita. To znamená, že navzájom podobné živé formy vznikajú nie len v podobnom prostredí (a bez ohľadu na čas), ale niečo spoločné majú aj živé formy vznikajúce v rovnakom čase (a bez ohľadu na prostredie, v ktorom žijú). Do evolúcie sa zreteľne vlievajú tvorivé impulzy duchovných mocností v poradí predpovedanom odvekou múdrosťou. Tieto mocnosti stojí za to naučiť sa poznávať, milovať ich a spolupracovať s nimi. Sú to tie isté, ktoré sa podľa rovnakých zákonitostí zjavujú človeku v jeho vlastnom vnútri. Tam môže vnímať nepočuteľnú hudbu sfér každý, kto chce a koho nástroj duše je čisto naladený – anjelov, hlásky nebeského Slova, ktoré tvorí svety. Oni vyspievali tento najmúdrejší svet zo svojej ušľachtilosti. Aj ten, kto takto cíti, nech sa mu stane podľa jeho vôle: nech sa preporodí k svojmu vyššiemu ja a stane sa súrodencom anjelov.

Majte slobodu, ľudia – žiaden veľkolepejší a zároveň strašnejší súd nad vami nemožno vysloviť.
Emil Páleš


Emil Pales - Ceska Konference 2013

http://www.youtube.com/watch?v=WOr8DB3w7iM

Diskusný večer I. - Nezodpovedané otázky o pôvode ľudstva

http://www.youtube.com/watch?v=_iZnb9IGoGM

Emil Páleš: Angelológia dejín po dvadsiatich rokoch

http://www.youtube.com/watch?v=hygXzAeKvjE

Dr. Emil Páleš: Beseda o Anjeloch, Slovanoch a Živote okolo nás (12.12. 2013
Piešťany)

http://www.youtube.com/watch?v=CTspjlASN4k

Žiarislav - Neúcta k duchovnu predkov

http://www.youtube.com/watch?v=azxQ_SKdrKI

Duše K - Angelologie dějin - Jaroslav Dušek a Emil Páleš - 22. 3. 2013

http://www.youtube.com/watch?v=hiDHLbXUl9w

TV http://www.sophia.sk/media/televizia

Mystérium života 1
http://www.youtube.com/watch?v=4leKEsvgzG8&list=PL9C740 target=blank"5F5B2FDDC1E


Angelológia dejín

Angelológia dejín je kniha, ktorá zhŕňa výsledky práce slovenského bádateľa, sofiológa Emila Páleša. Komplexne skúma príčiny tvorivosti a psychologické pozadie kultúrnych vĺn v dejinách. Porovnáva osobnostné typy, kultúrne vzorce a prírodné formy. Kvalitatívne i kvantitatívne-štatisticky analyzuje krivky tvorivosti v dejinách kultúry i prírody a nachádza v nich časové pravidelnosti (synchronicity, periodicity). Ukazuje, že tieto zákonitosti boli známe už v staroveku, ako náuka o striedaní duchov času, božstiev a archanjelov, čiže angelológia.
Autor predkladá záver, že staroveká náuka o anjeloch nebola čírou fantáziou, ale predvedeckou formou poznania, ktoré malo svoj reálny predmet. Angelológia bola epistemológiou staroveku. Popisovala vlny intuícií a inšpirácií v kolektívnom podvedomí ľudstva a cyklické zákonitosti ich striedania. Navonok sa prejavujú striedaním kultúrnych epoch, estetického cítenia, náboženských kultov, filozofických intuícií, vedeckých paradigiem a politického usporiadania. Tieto intuície sú intersubjektívne prežívané ako psychologická realita. Či sú zapríčinené duchovnými bytosťami alebo nejakým hmotným faktorom, zostáva otvorené a je potrebné skúmať obe hypotézy.
Odborná komunita zatiaľ nedospela ku konsenzu, pokiaľ ide o hlavnú hypotézu Angelológie dejín. Rad predikcií a retrodikcií z nej plynúcich však bol potvrdený nezávislými prácami renomovaných svetových expertov vrátane samotných oponentov angelológie.

História

Autor začal knihu písať v roku 1990 a v rokoch 1997-2000 kolovala ako rukopis, ktorého časti vychádzali v časopise Sophia. V roku 2001 vyšlo prvé jednozväzkové vydanie v slovenčine pod názvom Angelológia dejín. Paralelné a periodické javy v dejinách. Novo prepracované vydanie pod názvom Angelológia dejín. Synchronicita a periodicita v dejinách vychádza postupne. Prvý zväzok v roku 2004 (len po česky), druhý v roku 2012 (po česky a po slovensky), na treťom sa pracuje. Zhrnutie niektorých myšlienok v kocke vyšlo pod názvom Sedem archanjelov. Rytmy inšpirácie v dejinách kultúry a prírody v slovenčine, češtine, angličtine, nemčine a pripravuje sa vydanie v ruštine.


Hlavné myšlienky

Kultúrne typy zodpovedajú typom osobnosti (napríklad kultúra baroka zodpovedá hysterickej osobnostnej štruktúre, obsedantno-kompulzívna štruktúra sa prejavila v období absolutizmu a i.).
Kultúrne epochy v dejinách zodpovedajú životným obdobiam v biografii jednotlivca (napríklad romantizmus je puberta dejín).
Kultúrne a prírodné formy sú analogické (napríklad fyziológia, svadobný šat, rituály a správanie tokajúcich vtákov sú komplexnou analógiou vrcholnej gotiky s jej odevmi, trubadúrmi, rytierskymi súbojmi).
Striedanie kultúrnych typov v dejinách vykazuje štatisticky nenáhodnú pravidelnosť:
periodicitu (najmä rytmus okolo 500 rokov) a synchronicitu (tvorivosť podobného obsahu vrcholí súčasne a nezávisle od seba na rôznych miestach na Zemi).
Archetypy majú tendenciu striedať sa v istom poradí. Časovú následnosť kultúrnych epoch možno pochopiť z poradia životných období v biografii jednotlivca.
V evolúcii prírody možno pozorovať synchrónny vývoj, ktorý sa nedá vysvetliť dedičnosťou ani prostredím, avšak zodpovedá vyššie spomínaným archetypom (napríklad hromadné rohatenie zvierat od oligocénu, alebo rozvoj hlasových schopností, zdobenia, kvitnutia a emocionálnych väzieb v druhohorách).
Kultúrne epochy vznikajú zdôraznením jedného osobnostného typu či jedného psychologického procesu (napríklad vnímania v baroku, myslenia v osvietenstve, cítenia v romantizme).
Zvieracie a rastlinné formy počas evolúcie vznikali somatizáciou (stelesnením) prevládajúcich duševných procesov a foriem správania do fyziológie a stavby orgánov (napríklad orgánová stavba a fyziológia vtákov je zhmotnením zamilovanosti).
Staroveké náboženstvá tieto archetypy poznali a zhustené poznanie o nich nám odkázali v mytologických obrazoch božstiev. Poradie a časové rytmy ich striedanie opísali vo svojich náukách o striedaní duchov času (siedmich archanjelov alebo iných bohov). Tieto údaje zodpovedajú skutočným kultúrnym vlnám v dejinách.
Spoločným koreňom týchto náuk je univerzálna intersubjektívna vnútorná skúsenosť, ktorá sa potom druhotne racionalizuje a vykladá v termínoch dobovej a miestnej kultúry. Poznanie o vláde rovnakých duchovných mocností v rovnakých obdobiach explicitne opisujú najmä Babylončania[9], helénski, arabskí a stredovekí kresťanskí učenci;[10] implicitne je obsiahnuté v tradícii egyptskej a židovskej, a zlomkovito je zachytené v tradícii čínskej[11], indickej a indiánskej (napríklad kresťanskí archanjeli sú len premenovaní pohanskí bohovia - nielen kvôli zhodnej obsahovej charakteristike, ale aj preto, že zjavenia týchto anjelov pokračujú v časovom rytme starých pohanských bohov).
Súčasná svetská aj ateistická kultúra podlieha rovnakým rytmom tvorivosti, ktoré sa predtým v náboženskom kontexte vykladali ako vplyv anjelov. Aj celá sekulárna kultúra je teda podprahovo spoluvytváraná mystickými náboženskými impulzmi (napríklad politické smery sú sekularizovanou formou antických mystérií; divadlo je zosvetštený kult Dionýza a iné).
Zostáva otvorené, či príčina týchto rytmov je duchovná alebo hmotná. Odpoveď na túto metafyzickú otázku je však menej dôležitá ako skutočnosť, že ide o empiricky pozorovanú zákonitosť s reálnymi následkami. Dôležité je poznať ju a počítať s ňou pri konaní.
Každý archetyp sa prejavuje ako duševná sila, ktorú možno zušľachtiť alebo nechať zhrubnúť a padnúť. Úlohou každej doby je pozdvihnúť pôsobiace podvedomé vnuknutia do vedomia a premeniť ich slobodnou aktivitou na kultúrnu tvorbu. Vytesnené do nevedomia pôsobia ako deštruktívne spoločenské sily.


Prijatie a kritika
Názory na Angelológiu dejín nie sú jednotné

Rad významných zahraničných odborníkov prijal jej pozorovania otvorene a kladne, bez toho aby však zhodnotili dielo ako celok, pretože vo svetovom jazyku mali k dispozícii len jeho časti. Popredný súčasný odborník na historiometriu Dean Keith Simonton označil zistené dejinné synchronicity za zaujímavé a odporučil ich publikovanie v Comparative Civilizations Review. Jeden zo zakladateľov chronobiológie, Franz Halberg, potvrdil existenciu 500-ročných rytmov a vytýčil ich skúmanie pod názvom semimileniálne cykly ako novú úlohu chronobiológie. Posudok povzbudzujúci k ďalšiemu skúmaniu napísal aj Jan Bouzek. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského sa v roku 2002 konalo interdisciplinárne kolokvium k Angelológii dejín, z ktorého vyšiel zborník. Pavol Haviernik tam vytkol rad historických nepresností pri prvom vydaní, ktoré boli opravené v nasledujúcich vydaniach a neovplyvnili výsledok štatistík. Slovenský biometrik Miroslav Mikulecký sa pokúsil rytmy v dejinách vysvetliť vplyvom periodických kozmofyzikálnych polí na neuroendokrinný systém. Táto hypotéza bola na Karlovej univerzite odmenená cenou Zdeňka Kleina za najlepšiu transdisciplinárnu prácu v oblasti etológie človeka v roku 2004.
Spochybňovanie Angelológie dejín sa sústreďovalo najmä na podozrenie, že sa autor dopúšťa selektívneho myslenia pri zostavovaní dát. Dáta však nezostavuje autor sám, ale preberá ich od nezávislých odborníkov. Viktor Krupa navrhol ako kontrolné štúdie Sorokinovu Kultúrnu dynamiku a Kroeberove Konfigurácie kultúrneho rastu. Obe tieto štúdie predpoklady Angelológie dejín podľa Pálešovho názoru skôr potvrdili, napriek všeobecnému očakávaniu, že povedú k ich rýchlej falzifikáci.
Dáta z celého radu štúdií Angelológiu podľa názoru Emila Páleša potvrdili napriek tomu, že boli priamo napísané samotnými oponentmi alebo nimi vybrané ako dôveryhodné.[30] Ivan Blecha napríklad popiera michaelským rytmus v dejinách filozofie, avšak tento rytmus je podľa Emila Páleša evidentný aj vo Filozofickom slovníku, ktorého spoluautorom je on sám. Jiří Heřt vo svojom výkladovom slovníku ezoteriky a pavied predpokladá, že autor Angelológie sa musel dopustiť manipulácie s prameňmi dát. Žiadny skreslený prameň však nenašiel a odmietol ho uviesť.
Ivan Štampach napísal recenziu, kde Angelológiu hodnotí ako subjektívny autorov konštrukt. Celkom však zabudol spomenúť a vysvetliť fakt, prečo ju potom potvrdzujú nezávislé dáta z prác desiatok svetových odborníkov v toľkých kultúrnych oblastiach.[5] Na základe celosvetových synchronicít je napríklad v prvom vydaní (z roku 2001) sformulovaná domnienka, že najpravdepodobnejším datovaním pre stavbu kromlechov ako je Stonehenge, je doba okolo 2500 pred n. l.V roku 2007 britskí archeológovia odznova preskúmali Stonehenge a zistili, že vrcholná fáza stavby sa skutočne odohrala okolo 2500 pred n. l. a doterajšie datovanie bolo chybné, pretože rádiokarbónové vzorky boli vzaté z nesprávneho kontextu. I keď ide nesporne o úspešnú predpoveď, ako podotkol k Angelológii Ivan M. Havel, počet úspešných predikcií sa musí posudzovať v pomere k počtu neúspešných predikcií plynúcich z rovnakej teórie.
Ďalšia námietka zdôrazňuje značnú medzerovitosť a skreslenosť historických záznamov, kvôli čomu na nich nemožno spoľahlivo stavať. Straty a skresľovanie historických záznamov kronikármi sú však náhodné vo vzťahu k hypotéze a ich výsledkom by podľa Emila Páleša nemohli byť štatisticky tak nepravdepodobné pravidelné rytmy, keby nemali reálny základ v skutočných udalostiach. Tiež sa namieta, že ľudské úsudky ako „významnosť“ alebo „veľkosť“ filozofov, vedcov, umelcov sú subjektívne a zásadne sa líšia od prírodovedných dát merateľných prístrojmi. Angelológia sa však čiastočne opiera aj o „tvrdé“ dáta (predpovedaný rytmus zmien tvarov kostier v priebehu storočí sa potvrdil a na druhej strane zavrhnutie „mäkkých“ dát spochybňuje potom humanitné vedy všeobecne, nielen Angelológiu.
Český klub skeptikov SISYFOS ocenil Angelológiu dejín bronzovým bludným balvanom za pavedy v roku 2008. Podľa prejavu na udeľovacom ceremoniáli za pseudovedecký dôkaz existencie anjelov, ktorí nemôžu byť predmetom vedeckého testovania. Autor sám to však netvrdí a zreteľne rozlišuje medzi empirickými výsledkami a ich filozoficko-metafyzickými interpretáciami.
Predseda českej štatistickej spoločnosti Gejza Dohnal na žiadosť hnutia skeptikov recenzoval skrátenú verziu knihy. Bol silne kritický k použitým štatistickým pojmom a prirovnal ich k neobjektívnej štatistike marketingových sloganov. Zároveň však uznal, že periodicita aspoň v prípade niektorých dát je „nepopierateľná“. Jeho kritika však čiastočne vychádzala z mylnej domnienky o znení testovanej hypotézy.[45] Na druhej strane Páleš súhlasí, že jeho výpočtové nástroje si vyžadujú ďalší vývoj. Štatistickú metodológiu pre Angelológiu dejín v posledných rokoch vyvíjajú profesionálni štatistici.

Biologické a paleontologické tézy vyšli podrobnejšie spracované až v druhom zväzku a odborné recenzie zatiaľ chýbajú.
Celkovo sa väčšina zúčastnených odborníkov prikláňa k slabej verzii hypotézy Angelológie dejín: že možno pozorovať isté periodické a synchrónne vzorce v niektorých oblastiach kultúry a vyžadujú si vysvetlenie. Silnú verziu hypotézy nepokladá za dostatočne preukázanú ani sám jej autor: že rovnakým spôsobom je ovplyvňované všetko v dejinách. Príčinu týchto pravidelností v dejinách si každý predstavuje podľa svojho filozofického založenia: materialisti veria v nejaký (doteraz nenájdený) materiálny faktor, idealisti sú otvorení tradičnému vysvetleniu, ktorým je inšpirácia duchovných bytostí.
Konferencia biskupov Slovenska v liste k Angelológii dejín zaujala nasledovné stanovisko: anjeli sú výlučne predmetom viery, ktorej prameňom je biblické zjavenie. Empirický výskum kultúrnych dejín nie je prameňom cirkevného učenia, preto sa ním cirkev nezaoberá. Naopak Páleš zdôrazňuje ako kľúčový moment práve to, že duchovný a hmotný svet nie sú kauzálne oddelené. Ak anjeli existujú, ich inšpirácie sa musia prejaviť v hmotných dejinách. A ak sa neprejavujú, je to rovnaké, ako keby neexistovali.
Angelológia dejín je kontroverzná téma široko diskutovaná medzi laikmi. Autor zrealizoval na pozvanie stovky prednášok a desiatky televíznych a rozhlasových rozhovorov vo viacerých krajinách.



Svazek 1., vyšel jen v českém jazyce 480 plnobarevných stran formátu A4 v plátěné vazbě s laminovaným přebalem 812 barevných ilustrací, 117 grafů a 28 tabulek. Vyd. Sophia, Bratislava, 2004. Maloobchodní cena: 980 Kč / 40 €.
Cena za 1 kus knihy je 40 € vrátane poštovného a balného. Objednávajte zaplatením tejto sumy poštovou poukážkou na adresu: Sophia, P. O. Box 151, 810 00 Bratislava 1

Priekopnícka štúdia o rytmoch a paralelnom dianí v dejináchh
Je známe, že javy s podobnou kultúrnou fyziognómiou sa odohrávali v dejinách nezriedka paralelne, súčasne vo vzdialených oblastiach, aj na oddelených kontinentoch, alebo sa vracali v pravidelných rytmoch niekoľkých storočí i tisícročí. Jedným z najznámejších takýchto javov je tzv. axiálna epocha – 6.-3. storočie pr. Kr., kedy sa naraz objavili zakladatelia veľkých nábožensko-filozofických systémov v Číne, Indii, Perzii, Izraeli aj v Grécku.
Nevediac jeden o druhom vyučovali rovnaké hlavné myšlienky. Kniha zhŕňa a podrobne skúma viac ako sto takýchto synchrónnych a rytmických javov v dejinách, ktoré nemožno vysvetliť vzájomným stykom medzi kultúrami, ale nemožno ich pokladať ani za náhodu.
Slávny psychológ Carl Gustav Jung tušil, že v kolektívnom podvedomí ľudstva sa odohrávajú dlhodobé a zákonité posuny duševných dominánt (archetypov), ktoré sa prejavujú v „striedaní bohov“ – náboženských, etických a estetických ideálov. Táto skutočnosť je tu po prvýkrát rozpracovaná do celkom konkrétnej podoby. V posledných pätnástich tisícročiach známej histórie a prehistórie ľudstva sa dajú s prekvapujúcou presnosťou identifikovať pravidelnosti v striedaní archetypálnych inšpirácií, ktoré sa prejavovali v obsahu náboženských kultov, filozofických myšlienkových prúdov, v umeleckých štýloch a politických inštitúciách – utvárajúc tak dejinné obdobia ako renesancia, barok, osvietenstvo, romantizmus a podobne.
Najobdivuhodnejší je však fakt, že tieto rytmické zákonitosti nachádzame sformulované už v zabudnutom spise opáta Johanna Trithemia zo Sponheimu z roku 1508 „O siedmich archanjeloch“, ktorí sú duchovnými inteligenciami planét v slnečnej sústave, a ktorí sa striedajú ako vládnuci duchovia času; a v pättisíc rokov starej múdrosti babylonského kňazstva o cyklickom striedaní vekov.
SStará kresťanská aj predkresťanská náuka o hierarchiách anjelov, ktoré inšpirujúco zasahujú do diania v prírode a v dejinách, sa ukazuje ako čosi ďaleko viac, než len mýtus; má svoje racionálne jadro, ktoré musí byť nanovo poňaté v termínoch modernej psychológie a antropológie.



Zväzok 2., slovenskyy 552 plnofarebných strán formátu A4 v plátenej väzbe s laminovaným prebalom 1186 farebných ilustrácií, 268 grafov a 64 tabuliek. Vyd. Sophia, Bratislava, 2012.

O knihe
Je dávno známou, ale nevyriešenou záhadou kultúrnych dejín, že tvoriví géniovia – vedci, umelci, filozofi, politickí a náboženskí vodcovia – prichádzajú vo vlnách.
Na rôznych miestach sveta sa vynára podobné estetické cítenie, rovnaké myšlienky, filozofické intuície a umelecké štýly. Ľudia na odľahlých miestach nezávisle od seba pracujú na rovnakých problémoch, nachádzajú pôvodné riešenia a podávajú správy o okamihoch inšpirácie – vnuknutiach s podobným obsahom. V závislosti od dobového kultúrneho kontextu sa tieto zážitky inšpirácie vykladajú ako zjavenie Boha či bohov, anjelov, múz, predkov alebo sa pripisujú neprebádaným schopnostiam ľudského mozgu.
Táto kniha prináša prvú dôkladnú evidenciu o štatisticky nenáhodnom, synchrónnom a periodickom charaktere vĺn tvorivosti v celosvetových dejinách. V kolektívnom podvedomí ľudstva sa odohráva pomalé cyklické striedanie duševných dominánt (archetypov), čo sa odzrkadľuje v transfigurácii hodnotových rebríčkov, v striedaní náboženských kultov, paradigiem vedeckého myslenia a v politických reštrukturalizáciách spoločnosti.
Časové zákonitosti a podobu týchto premien ducha poznali už naši predkovia. V mýtických rozprávaniach a obrazoch božstiev nám odkázali zhustenú skúsenosť, múdrosť o zákonitostiach vývoja človeka a prírody. V západnej tradícii sa hovorilo o siedmich archanjeloch, ktorí sa cyklicky striedajú ako duchovia času a inšpirujú epochy podfarbené vždy inou, špecifickou duchovnou kvalitou. Aj ďalšie civilizácie rozprávajú o periodickom príchode a odchode duchovných mocností, ktoré zasahujú do ľudských dejín. Tieto údaje, až doposiaľ považované za fikciu, zodpovedajú reálnym kultúrnym a politickým vlnám v dejinách.
Podľa starých názorov tie isté duchovné mocnosti, ktoré v dávnych dobách utvárali prírodu, ovplyvňujú aj dejinné epochy a inšpirujú životné obdobia v biografii jednotlivca. Skutočne, kultúrna morfológia dejinných epôch korešponduje s psychickými konfiguráciami schopností a vlastností typickými pre rôzne vekové štádiá: romantizmy sú periodickou svetovou pubertou, veky pustošenia periodickou krízou stredného veku; existujú detské a starecké epochy dejín.
Aj v dejinách prírody – v premenách stavby a správania rastlín a zvierat v rôznych geologických epochách – pozorujeme psycho-fyziologické vzorce, ktoré sú analogické kultúrnym vzorcom v dejinách a typom osobností v psychológii. Tam sa prejavujú ako konvergencie (vznik podobných živých foriem), ktoré sa nedarí vysvetliť ani dedičnosťou, ani prispôsobením sa prostrediu. Nepríbuzné živé tvory žijúce v rozdielnych prostrediach prechádzajú súčasne analogickou telesnou prestavbou a objavujú podobné vzorce správania bez toho, aby sme chápali prečo.
Staroveká a stredoveká náuka o anjeloch sa ukazuje byť čímsi viac, než sa doposiaľ myslelo. Po sedemsto rokoch ju znovuobjavujeme ako disciplínu, ktorá mala svoj reálny predmet a obsahovala poznatky, ktoré majú obrovský význam aj pre našu súčasnosť.

Je dávno známou, ale nevyřešenou záhadou kulturních dějin, že tvořiví géniové – vědci, umělci, filosofové, političtí a náboženští vůdci – přicházejí ve vlnách. Na různých místech světa se vynořuje podobné estetické cítění, stejné myšlenky, filosofické intuice a umělecké styly. Lidé na odlehlých místech nezávisle na sobě pracují na stejných problémech, nacházejí původní řešení a podávají zprávy o okamžicích inspirace – vnuknutích s podobným obsahem. V závislosti na dobovém kulturním kontextu se tyto zážitky inspirace vykládají jako zjevení Boha či bohů, andělů, múz, předků nebo se připisují neprobádaným schopnostem lidského mozku.
Tato kniha přináší první důkladnou evidenci o statisticky nenáhodném, synchronním a periodickém charakteru vln tvořivosti v celosvětových dějinách. V kolektivním podvědomí lidstva se odehrává pomalé cyklické střídání duševních dominant (archetypů), což se odráží v transfiguraci hodnotových žebříčků, ve střídání náboženských kultů, paradigmat vědeckého myšlení a v politických restrukturalizacích společnosti.
Časové zákonitosti a podobu těchto proměn ducha znali již naši předkové. V mytických vyprávěních a obrazech božstev nám odkázali zhuštěnou zkušenost, moudrost o zákonitostech vývoje člověka a přírody. V západní tradici se hovořilo o sedmi archandělech, kteří se cyklicky střídají jako duchové času a inspirují epochy podbarvené pokaždé jinou, specifickou duchovní kvalitou. I další civilizace vyprávějí o periodickém příchodu a odchodu duchovních mocností, které zasahují do lidských dějin. Tyto údaje, až doposud považované za fikci, odpovídají reálným kulturním a politickým vlnám v dějinách.
Podle starých názorů tytéž duchovní mocnosti, které v dávných dobách utvářely přírodu, ovlivňují i dějinné epochy a inspirují životní období v biografii jednotlivce. Skutečně, kulturní morfologie dějinných epoch koresponduje s psychickými konfiguracemi schopností a vlastností typickými pro různá věková stádia: romantismy jsou periodickou světovou pubertou, věky pustošení periodickou krizí středního věku; existují dětské a stařecké epochy dějin.
Také v dějinách přírody – v proměnách stavby a chování rostlin a zvířat v různých geologických epochách – pozorujeme psycho-fyziologické vzorce, které jsou analogické kulturním vzorcům v dějinách a typem osobností v psychologii. Tam se projevují jako konvergence (vznik podobných živých forem), které se nedaří vysvětlit ani dědičností, ani přizpůsobením se prostředí. Nepříbuzní živí tvorové žijící v rozdílných prostředích procházejí současně analogickou tělesnou přestavbou a objevují podobné vzorce chování, aniž bychom chápali proč.
Starověká a středověká nauka o andělech se ukazuje být čímsi víc, než se dosud myslelo. Po sedmi stech letech ji znovuobjevujeme jako disciplínu, která měla svůj reálný předmět a obsahovala poznatky, které mají obrovský význam i pro naši současnost.


KTO SA NA SLOVENSKU USILUJE O DUCHOVNÚ TOTALITU?
Emil Páleš

Prvá a zatiaľ jediná waldorfská škola na Slovensku sa blíži k záveru svojho experimentálneho obdobia a Ministerstvo školstva má rozhodnúť, či budú smieť mať Slováci v budúcnosti na výber waldorfskú školu ako pedagogickú alternatívu. Celoštátny test vedomostnej úrovne Testovanie 9 ukázal, že waldorfskí žiaci sú dobre pripravení na prijímacie pohovory na stredné školy a majú výsledky lepšie ako 78% ostatných škôl na Slovensku. Pritom waldorfské školstvo vo svete vyniká nad ostatné školy nie ani tak množstvom vedomostí, ako budovaním osobnosti žiaka a umeleckou výchovou.
Napriek tomu, či práve preto s blížiacim sa rozhodujúcim okamihom zosilneli proti waldorfskému školstvu útoky v médiách. Vecne zavádzajúce a falošné správy v Týždni alebo na Markíze treba diskvalifikovať už pre ich neetickosť. Prof. MUDr. Jiřího Heřta DrSc., ktorý v Čechách napísal jednu z najkúsavejších kritík proti waldorfskej pedagogike, som pred dvoma rokmi nachytal pri vedeckom podvode. V odbornom posudku na sociologickú hypotézu, ktorá mu nebola sympatická, nemohol nájsť protiargument. Tak si pomohol obyčajným klamstvom, ktoré sa dá odhaliť jednoduchým nahliadnutím do citovanej literatúry. Osobne som ho na to upozorňoval a odmietol odpovedať.
Nepoctivci ako on by mali stratiť dôveru verejnosti, byť pozbavení akademických funkcií a nepoctivým médiám odňatá licencia – až kým sa neospravedlnia a nezačnú dodržiavať korektné pravidlá dialógu pri hľadaní pravdy. Sem patrí aj Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, ktorý „hľadá pravdu“ o waldorfskom hnutí tak, že neprizve ani jedného zástupcu zo samotného hnutia. Odporcovia sa zídu a radia sami, čo pripomína skôr nátlakovú skupinu než odbornú konferenciu.
Iniciátori útokov proti waldorfskej pedagogike sa grupujú najmä z cirkevných kruhov a politických kruhov inklinujúcich k cirkvi. Na rozdiel od sekulárnych strán, ktorých myšlienkový obzor končí päťročným volebným horizontom, cirkev plánuje na generácie vopred.
Zvlášť jezuiti sa vždy usilovali získať pod svoj vplyv školstvo, lebo si uvedomovali, aké dôležité je formovať generáciu, ktorá sa o niekoľko desaťročí ujme vedenia štátu.
V tomto článku chcem rozobrať tú najmocnejšiu zo všetkých námietok voči waldorfskému školstvu, ktorá je tak hlboko zakorenená v predsudkoch našej doby a našej krajiny, že ju skoro každý považuje za oprávnenú. Nedokázali sa jej doteraz účinne brániť ani sami predstavitelia waldorfského hnutia. A síce, že v pozadí waldorfskej pedagogiky stojí antropozofický pohľad na svet, ktorý je nevedecký. Ako je známe, na waldorfských školách sa deťom nevyučuje nič z obsahu antropozofie, ale antropozofický obraz o človeku je obsiahnutý v samotných pedagogických postupoch, s ktorými učiteľ pristupuje k dieťaťu. Máme tu teda vážne znejúcu námietku: ak sú antropozofia a z nej vychádzajúca pedagogika založené na nevedeckom (fantazijnom) obraze sveta, nemožno ich považovať za rovnocenné s pedagogikou budujúcou na vedeckom svetonázore. Zlá pedagogika by nemusela vplývať na vývoj dieťaťa optimálne, ba mohla by mu aj škodiť.
Nemieša sa tu sekta do niečoho, kam nepatrí?
Tu je potrebné prekonať jeden hlboko vžitý a podvedome prijímaný omyl, ktorý je brzdou celospoločenského pokroku. Musíme si nanovo položiť otázku, čo je vlastne pravda a aké sú jej zdroje. Celostnú odpoveď na to dáva len sofiológia: Pravda je syntézou troch dimenzií – vzniká v úsilí o integráciu troch samostatných schopností celistvého človeka: zjavenia, rozumu a skúsenosti. Človek má zmyslové orgány, ktoré mu sprostredkujú skúsenosť fyzického sveta. Ale aj nadzmyslové vnímanie, prostredníctvom ktorého v hĺbke srdca prijíma mravné a estetické impulzy, inšpirácie a intuície z duchovného sveta. A má aj dar rozumu, ktorý to všetko štruktúruje a usporiadava do pojmov a myšlienkových systémov. Každý z týchto troch prameňov poznania je rovnocenný a má svoje vlastné kritériá, ako odlíšiť pravdu od klamu.
Vnútorné zjavenie sa cieľavedome pestuje v náboženskej praxi a vyžaduje si prísny mravný život, nezištnosť, obetavosť a sebaočistu. Empirickým skúmaniam sa venuje veda a tiež si vyžadujú metodickosť, disciplínu a dôslednosť. Filozofia má napokon za úlohu zotkať oba druhy skúsenosti dovedna podľa pravidiel správneho myslenia a tvorby pojmov, logiky, bezrozpornosti, konzistencie a ďalších.
Je potrebné uvedomiť si, že každý svetonázor (a každá pedagogika) obsahujú všetky tri dimenzie.
Veda sa začína rovnakým psychologickým procesom vnuknutia-intuície ako náboženstvo a umenie; a ak sa niektoré z týchto intuícií podarí dotiahnuť až do podoby vedeckého poznatku, stále v sebe obsahuje všetky tri dimenzie ako históriu svojej genézy. Už v starom Grécku napríklad existoval atomizmus – vízia sveta skladajúceho sa z malých nedeliteľných čiastočiek hmoty letiacich prázdnotou a združujúcich sa do väčších telies. A zároveň konkurenčná predstava svetového éteru – akejsi spojitej a vlniacej sa jemnej substancie, z ktorej povstávajú svetové telesá. Jedno i druhé sa dostávalo striedavo do módy, atomizmus poslednýkrát v 17. storočí a vlnové teórie v 18. storočí.
Oboje však bolo po viac než dvetisíc rokov čírym vnuknutím, lebo nikto nemohol pozorovať žiaden éter ani atómy. Až Maxwell (1864) objasnil povahu elektromagnetického poľa a Rutherford (1909) dokázal existenciu atómu ostreľovaním zlatej fólie časticami alfa. Oba koncepty koexistujú v modernej fyzike ako vlnovo-časticový dualizmus. Každý má pôvod v iných náboženských mystériách a je výsledkom iného spôsobu myslenia, ale oba sú (až od 20. storočia!) vedecké a potvrdené experimentálne.
V živote sa (našťastie) nikto z nás neriadi len vedeckým názorom. Racionálne prejasnené a vedeckými experimentmi overené pravdy sa podobajú skôr na ostrov v nedoziernom mori tušení a intuícií. Lúč bdelého vedomia osvetľuje len malý výsek z ríše snov; vedomie sa má k podvedomiu ako viditeľná časť ľadovca. Vedecké teórie kryštalizujú z obrovského mora mýtov.
Je antropozofia nevedecká? Je výsledkom nadzmyslového duchovného bádania Rudolfa Steinera
a jeho pokračovateľov. Väčšina z nej je mimovedecká – vedeckými postupmi sa zatiaľ nepotvrdila ani nevyvrátila. Rovnako ako cirkevný obraz sveta, náuka o duši, nebi, pekle, očistci a pod. Každá kultúrna komunita má právo na svoje mýty! Dovoľme katolíkom veriť vo večný život v nebi, ale aj antropozofom veriť v znovuvteľovanie. Jedni nemôžu spravodlivo požadovať od druhých vedecké dôkazy svojej viery, keď ich sami nedokážu podať.
Náboženské zjavenie sa overuje inak: podľa mravných plodov, aké prináša. Svoju posvätnú kvalitu preukázali tie duchovné impulzy, ktoré v dlhodobej perspektíve účinkovali zušľachťujúco na jednotlivcov, vniesli svornosť a spoluprácu do komunít a viedli k rozkvetu kultúry.
Sama cirkev
uplatňuje práve tieto kritériá pri svojich vlastných zjaveniach a má s tým stáročnú skúsenosť. Ak Rudolfa Steinera posudzujeme podľa jeho obetavého života, podľa iniciatív, ktoré uviedol do pohybu a posmrtných plodov jeho práce, patrí medzi svätcov. Nemajme dvojaký meter na svätcov vnútri cirkvi a mimo nej.
Môžeme súhlasiť s cirkvou, že k posúdeniu nových zjavení patrí aj kontinuita s tradíciou overenou vekmi. V posledných storočiach však veľké cirkvi v úsilí nestratiť moc urobili také kompromisy s materialistickým duchom doby, že nové, malé náboženské smery sú často vernejšími pokračovateľmi pôvodných tradícií. Viera v anjelov, skutočné zmŕtvychvstanie, panenskosť Bohorodičky alebo reálnu existenciu diabla značne vybledla a medzi štyrmi očami sa nezriedka drží za nezmysel.
Slovo sekta kedysi označovalo skupinu, ktorá sa odštiepila od dominantného náboženstva. V súčasnosti sa tento význam stratil, lebo žiadne náboženstvo nie je oficiálne spojené so štátom a nemá prednosť. Sekta môže označovať skupinu, ktorá sa uzatvorila svetu a racionálnemu argumentu, ustrnula v myslení. To sa ale dobre hodí aj na veľké náboženstvá.
Pretože väčšina životnej reality nie je vedecky uchopiteľná, každý musí mať mýty. V stredoveku boli dané kolektívne, boli predpísané vrchnosťou zhora. V súčasnosti nech si každý jednotlivec slobodne vyberie podľa svojho zmyslu pre krásno a dobro, aké mýty a hrdinské obrazy sú preňho duševnou potravou, ktorá jeho dušu posilňuje a uzdravuje. Nastolovať mytologickú totalitu je klerikálny pokus o návrat do stredoveku.
Takže náboženskému rozmeru antropozofie treba dopriať slobodu a posudzovať ho podľa mravných intuícií, ktoré sú tomuto rozmeru vlastné. Pozrime sa ďalej na vedecký rozmer antropozofie.
Oboje sa totiž vždy dajako prelína. Existuje nejaká časť antropozofie, ktorá sa vedecky potvrdila alebo sa naopak dostáva do rozporu s napredujúcou vedou?
Časť jasnovidných intuícií antropozofie sa v priebehu 20. storočia potvrdila.
Napríklad „choroba bláznivých kráv“, ktorá stála Európsku úniu miliardy. Rudolf Steiner už v roku 1923 vysvetľoval, že ak budeme kravy kŕmiť mäsom, poškodí im to mozog a zbláznia sa. Významným slovenským príspevkom v tomto smere je overenie cyklickej koncepcie dejín. Archetypy kolektívnej psychológie sa cyklicky striedajú a podfarbujú myslenie, cítenie a konanie historických epôch v nenáhodnom poriadku. Až na prahu 21. storočia sme zistili, že je to pravda, a všetky univerzity 20. storočia sa mýlili. Nejde síce o pôvodne antropozofické, ale oveľa staršie učenie, ktoré bolo súčasťou stredovekej a starovekej angelológie. Rudolf Steiner bol však prvý a vo svojej dobe jediný, kto túto náuku o duchoch času oživil v modernom zmysle. Až po ňom prišli Kuhn (1962) a Foucault (1966) so svojimi pojmami paradigmy a epistémy. Tí odmietli hľadať pôvod myšlienkových paradigiem v inšpirácii archanjelov, ale neponúkli žiadne iné vysvetlenie než náhodu a neboli viac schopní rozpoznať ani poriadok ich striedania v dejinách.
Skutočnosť, že časť antropozofických mýtov sa presúva do oblasti vedy nám musí byť napomenutím. Spolu s Feyerabendom musíme myslieť na to, že žiadna dávna intuícia sa nesmie zatracovať vopred, lebo nikdy nevieme, kedy sa ktorá vedecky potvrdí.
Materialistická koncepcia sveta je tiež len mýtom, z ktorého sa všeličo potvrdilo; ale aj platónske videnie sveta (blízke antropozofii) sa potvrdzuje – práve tam, kde materialistický smer myslenia zlyháva.
Ak sa teda v niekoľkých veciach univerzity mýlili a Steiner mal pravdu, tak zrejme nebol len fantasta zamieňajúci halucinácie za skutočnosť, ale sme to my, kto sa musí zobudiť zo sna. Aj cirkev môže poukázať na niekoľko objavov, ktorými sa veda 20. storočia priblížila k tradičnému učeniu. Vznik vesmíru z kvantovej fluktuácie vákua veľkým treskom konverguje k cirkevnému učeniu, že vesmír má svoj počiatok v čase a bol stvorený z „ničoho“.
Antropický princíp je zase moderným návratom k predkopernikovskému učeniu o centrálnom postavení Zeme a človeka vo vesmíre.
Ozvali sa hlasy, že waldorfská pedagogika nie je v súlade s najnovšími poznatkami psychológie – ale s akými? To sme sa nedozvedeli. Skôr naopak, zakladateľ vývojovej psychológie Jean Piaget (1947) urobil objavy o vývoji detskej inteligencie, ktoré sa blížia k Steinerovým predstavám o sedemročných vývojových fázach dieťaťa. V každej vekovej fáze je dieťa predisponované pre vývoj špecifických schopností, ktoré sa správne podnecované môžu rozvinúť iba vtedy a nikdy viac.
Napríklad jazykovú schopnosť si dieťa môže osvojiť len ak počuje reč v určitom veku, neskôr sa už vôbec nenaučí hovoriť. Predškolský vek je fázou obrazného myslenia, školácky vek fázou konkrétnych logických operácií a až s pubertou nastupuje kognitívna fáza abstraktných logických operácií. Dieťa a mladší školák má rozvíjať predovšetkým svoje vnímanie a vôľu, citovú bohatosť a skúsenosť stretnutia s konkrétnym svetom hmotných telies. Abstrakcií si užije dosť od puberty. Nie antropozofia je v rozpore s psychológiou, ale amerikanistický trend robiť z malých detí špecialistov orientovaných na výkon a zarábanie peňazí je v rozpore tak s antropozofiou, ako aj s univerzitnou psychológiou. Päťroční géniovia ovládajúci rovnice, tranzistory a počítače, alebo desaťroční majstri sveta v šachu sa v tridsiatke psychicky zosypú. Ich predčasne rozvinutý abstraktný intelekt postráda citovú hĺbku a vôľový základ osobnosti. Patrí k najvýznamnejším zisteniam evolučnej biológie, že budúcnosť patrí druhom, ktoré si čím dlhšie zachovávajú všestrannosť a špecializujú sa čím neskôr.

Roger Sperry (1981) získal Nobelovu cenu za zistenie, že to isté platí aj pre neurofyziológiu človeka:
kľúčom k tvorivosti a úspechu je všestrannosť.

Treba priznať, že teozofi a antropozofi na prelome 19. a 20. storočia spojili svoje vnuknutia so vtedy platnými vedeckými poznatkami, z ktorých niektoré sú už prekonané. To isté však platí aj o cirkvi. Stredovekí teológovia zotkali Kristovo posolstvo so stredovekou prírodovedou, fyzikou a kozmológiou, ktoré už dávno neplatia. Tu je výzva antropozofickému hnutiu pokračovať v duchu a nie len litere Steinerovho odkazu. Steiner sám horlivo sledoval pokroky vedy a vždy akceptoval vedecké pozorovania. Na rozdiel od naivnejších si však uvedomoval, že tie isté pozorovania znesú viacero vysvetlení z rôznych filozofických perspektív.
Vnútri katolíckej cirkvi niektorí dominikáni idú v šľapajách svojho majstra Tomáša Akvinského, ktorý stelesnil potrebu zosúlaďovať teologické pravdy vždy odznova s poznatkami vedy. Slovenským katolíkom to ale dajako uniká. Nestretol som sa ani s jedným čelným predstaviteľom antropozofie, ktorý by si dovolil nerešpektovať výsledky vedeckých pozorovaní. Súlad s vedou je pre antropozofov samozrejmým programovým princípom, pred ktorým ustupujú a priznávajú vlastné chyby.
V cirkvi to samozrejmé nie je. Akási progresívna časť to uznáva. Ale iná časť hlása tézu o mimobežnosti vedy a náboženstva, podľa ktorej náboženské tvrdenia vôbec nie je potrebné zosúlaďovať s vedou. A stále sa tam prejavuje aj sklon tmársky popierať empirické fakty, ktoré sa zdajú ohrozovať cirkevnú doktrínu. V 21. storočí zažívam znova to isté čo Galileo Galilei - moje zistenia o dejinách začali interferovať s cirkevnou náukou o anjeloch a kňazi nedokážu odolať pokušeniu intrigovať a skresľovať vedecké poznatky, len aby si zachovali autoritu.
Čo je pre nás rozhodujúce? Rozhodujúce je, akým spôsobom sa spája intuitívna sféra ľudského bytia s rozumom a skúsenosťou. Všetky tri musia byť skĺbené a prepojené živo, organicky. Namiesto toho sa deje niečo celkom iné. Nový typ človeka – kresťanský materialista – ašpiruje na moc a vedúce postavenie v spoločnosti. Svoju moc čerpá z toho, že mechanicky pripojil autoritu vedeckého materializmu k dávnej autorite cirkvi. A oživil bludné učenie z 13. storočia o dvoch pravdách, vedeckej a náboženskej, ktoré vraj platia súčasne a nijako navzájom nesúvisia.
Jedna vraj hovorí o nebi a druhá o zemi. Výsledkom nie je pravda, ale koalícia dvoch omylov:
dogmatického scientizmu a dogmatickej teológie.
Scientisti znásilňujú vedecké myslenie na Prokrustovu posteľ materialistického redukcionizmu a teológia kriví ľudské morálne intuície do svojich pochybených schém. Spolu predstavujú dve metafyzické vízie sveta, z ktorých jedna vylučuje druhú a obe sú dané dogmaticky.
Človeka to roztrhlo do dvoch nesúvisiacich svetov: srdce do sentimentálneho cukríkového neba a rozum do chladnej vypočítavej reality.
Pred desiatimi rokmi som zverejnil štúdiu o spojitosti medzi prevládajúcim vierovyznaním a vedeckou invenciou v európskych krajinách. Počet Nobelových cien je priamo úmerný počtu protestantského obyvateľstva. Kolísky protestantizmu ako Nemecko a Anglicko získali 85 a 82 cien.
Susedné katolícke Írsko iba jednu jedinú. Veľký počet Nobelových cien v pomere k počtu obyvateľov majú krajiny s veľkým počtom protestantov ako Švajčiarsko (20), Švédsko (14), Dánsko (9.Francúzsko, ktoré historicky kolísalo medzi katolicizmom a protestantizmom, sa s 31 cenami nachádza niekde v strede. No rovnako početné katolícke Taliansko má už len 12 Nobelových cien a bašta inkvizície, Španielsko iba 2. Niekdajšie Nizozemsko sa rozdelilo na protestantské Holandsko a katolícke Belgicko, pričom Nobelových cien je v protestantskej časti trojnásobok v porovnaní s katolíckou (5). Husitské Čechy majú Nobelovu cenu, ale katolícke Slovensko a Poľsko žiadnu (okrem emigrantov, čo opustili svoju vlasť).
Dôvod je priezračný: protestantizmus sa s katolicizmom rozišiel práve na samostatnom myslení jednotlivca. Predstavte si, že cirkev popravovala protestantov za to, že čítali Bibliu! Inkvizítori robili domové prehliadky, poklepkávali kladivkom po stenách, aby im dutý zvuk prezradil tajnú skrýšu – a ak vám našli Bibliu, bol s vami amen. Protestanti totiž začali prekladať Bibliu do národných jazykov, aby sa každý dozvedel, čo v nej stojí, smel nad tým premýšľať a vlastným úsudkom vyvodiť záver, čo je v živote správne. To malo zostať vyhradené len profesionálnym kňazom vzdelaným v latine.
Nobelove ceny sa udeľujú za celkom nové myšlienky, ktoré nikdy predtým nestáli v učebniciach a nehlásala ich žiadna autorita. To je oblasť, aká je katolícky vychovaným dušiam neprístupná. Nie sú na nič také zvyknutí. Ak si teda niekto robí starosti so škodlivým vplyvom siekt na pedagogiku, nech začne verejnou diskusiou o retardačných účinkoch katolíckej výchovy na mentálne schopnosti mládeže.
Ďalej nech uváži, aký zničujúci efekt na pedagogiku mali materialistické mýty 20. storočia. Pustý materializmus splodil dve falošné antropologické koncepcie človeka: genetický a sociálny determinizmus. Prvý vyústil do snahy nahradiť výchovu duše eugenikou, čiže genetickým šľachtením ľudí ako u domácich zvierat a skončil koncentračnými tábormi. Druhý viedol k štátom organizovanej indoktrinácii detí a znásilňovaniu svedomia za komunizmu. Oboje verilo, že v človeku nie je žiadna večná, posvätná iskra z neba, a možno vyformovať nového človeka na objednávku buď vštepovaním podmienených reflexov alebo genetickou selekciou.
Od nežnej revolúcie sa na Slovensku postavili desiatky nových kostolov za stovky miliónov korún. Zväčša si to neplatili veriaci z vlastných zbierok. Tieto peniaze boli vyčlenené zo štátneho rozpočtu, z daní nás všetkých. Miliardy tiekli z centrálnej kasy na platy kňazov a ďalšie z regionálnych zdrojov. Niekoľko privilegovaných cirkví čerpá štátne prostriedky a má vo svojej výlučnej moci redakciu duchovného života vo verejnoprávnej televízii. V tomto ponižujúcom modeli musím aj ako ateista, budhista, jogín alebo kresťanský gnostik prispievať na plat farára, aby ma za moje peniaze z kazateľnice zatracoval ako kacíra. Spravodlivé by bolo, keby si každý veriaci platil svoju vlastnú cirkev. To je tzv. asignačný model náboženskej dane, aký funguje v Taliansku, Nemecku a ďalších krajinách. V daňovom priznaní každý zakrúžkuje tú cirkev alebo kultúrnu inštitúciu, ktorú si váži a ktorú chce podporiť. Jedine to zodpovedá náboženskej slobode a demokratickému novoveku.
Na Slovensku však Ústav pre vzťahy štátu a cirkví vypracoval dobrozdanie, aby sa asignačný model u nás neuplatňoval. Ďalšia inštitúcia, ktorá sa falošne štylizuje za odbornú, kým v skutočnosti má pevnú ideologickú agendu a jej klientom sú len etablované cirkvi. Podobne ako Ekumenická spoločnosť pre štúdium siekt. Sú to spiatočnícke organizácie, lebo v nerovných podmienkach majú iné, ušľachtilejšie náboženské iniciatívy sťažené podmienky rozvíjať sa.
V časopise Sophia som v 90-tych rokoch presadzoval asignačný model. Riaditeľ spomenutého ústavu, Doc. Peter Mulík však dobre vedel, prečo tento model „nie je vhodný“. Keď sa taký model zavádzal v Nemecku, daňovníci uvideli na daňovom priznaní konkrétnu sumu, dajakých sto mariek, ktoré mohli zakrúžkovať pre niektorú cirkev alebo si ich mohli nechať. Veľký počet ľudí sa rozhodlo použiť ich inak a tým de fakto opustili svoju cirkev. Za Judášových 30 strieborných farizeji kúpili pole, ale Nemci hromadne opúšťali Krista pre ešte menšiu sumu. Cirkev neustále operuje tvrdením, že dve tretiny Slovákov sú katolíci a vydobíja si z toho politické privilégiá. Keby ale prišlo na lámanie chleba, vysvitlo by, že títo katolíci neexistujú. Polovica z nich by dala prednosť niečomu inému.
V cirkevných kruhoch to dobre vedia a zmýšľajú takto: nemôžeme dopustiť slobodu, nemôžeme dať ľuďom možnosť voliť. Žiadne alternatívne školstvo, žiadnu jogu na výber popri telesnej výchove, žiadnu slobodu náboženskej dane. Občania nie sú kompetentní samostatne to posúdiť, nie sú duchovne dospelí. Akonáhle im dáme možnosť, podľahnú falošným učeniam. Tomu pokušeniu musíme predísť.
Duchovný monopol jednej alebo niekoľkých cirkví je pre ľudí dobrodením.
Aký je z toho všetkého záver? Ako zvyčajne, všetko je naopak. Zlodej kričí: chyťte zlodeja! Nie antropozofi, ale etablované cirkvi manipulujú ľudské vedomie. Snažia sa nastoliť duchovnú totalitu, udržať si náboženský monopol, no nie pomocou presvedčivého filozofického argumentu či cnostného príkladu, ale eliminovaním konkurencie inštitucionálnymi prostriedkami, prepojením cirkvi a štátu.
Ľudí treba prepustiť na duchovnú slobodu. Treba im dovoliť mať vlastné mýty a vlastné sny. Treba pred nimi ísť ušľachtilým príkladom. Treba podnecovať a tríbiť ich samostatné a dôsledné myslenie.
Netreba im vnucovať pseudo-vedu, ktorá je v rozpore s našimi najlepšími mravnými a estetickými intuíciami; ani pseudo-teológiu, ktorá je v rozpore so zdravým rozumom a vedeckým poznaním. To však práve robia scientisti a cirkevníci.
600 rokov po Husovi je načase, aby aj na zaostalé Slovensko dorazil duch novoveku, duch mentálnej dospelosti, samostatnosti a slobody v tvorbe svetonázoru, spojený so zodpovednosťou. Ak je waldorfská škola niekomu nedokonalá, nie je to dôvod zakazovať ju, ale len výzvou, aby sa pripojil a pomohol zdokonaliť ju. Je to naša príležitosť tvorivo hľadať nový pilotný model pedagogiky. Pre také hľadanie sa na štátnych a cirkevných školách nenájde potrebný priestor ani ochota.


Zroje http://sk.wikipedia.org/wiki/Emil_Páleš
http://ceska-konference.cz
http://www.sophia.sk
http://cestacloveka.sk
http://www.goscha.cz
http://cestacloveka.sk/2013/11/15/andele-a-dejiny-lidstva-jarda-dusek-a-emil-pales-duse-k-22-3-2013

5.11.2014 Slovakia Cezmínn