wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

Obľúbené čítanie a autori

Vyšla kniha MUDr. Ctibor Hugo Bezděk: Ako rád som žil ..., Academia 2011, edice Pamäť, 886 strán.

Autor rozpráva nielen o svojom detstve, ktoré na konci 19. storočia prežil ako sirota u príbuzných na južnej Morave, ale spomína aj na štúdiá medicíny vo Viedni, kde aktívne pôsobil vo vlasteneckých spolkoch a na svoju službu u rakúskeho vojnového námorníctva, počas ktorej učil negramotných námorníkov čítať a písať. Bezděkův život bol príkladom naozajstnej, konkrétnymi činmi napĺňanej lásky k blížnemu a viery v boha.

 

Etikoterapia

MUDr. Ctibor Hugo Bezděk (1872-1956), český lekár, filantrop a mysliteľ, prežil pestrý a zmysluplný život. Mnohé zážitky zaznamenal vo svojich cestopisných a poviedkových knižkách, podrobné svedectvo o svojich osudoch a svojej práci neskôr podal v rozsiahlych pamätiach - Ako rád som žil ... Rozpráva tu nielen o svojom detstve, ktoré na konci 19. storočia prežil ako sirota u príbuzných na južnej Morave (bol oi. synovcom Augusty Šebestovej), ale spomína aj na štúdiá medicíny vo Viedni, kde aktívne pôsobil vo vlasteneckých spolkoch Tatran a Národ a na svoju službu u rakúskeho vojnového námorníctva.

 Jeho životným cieľom bolo pomáhať trpiacim, v čom mu obetavo pomáhala jeho manželka Varvara, jedna z prvých vyštudovaných ruských lekárok vôbec (Manželia Bezděkovci vytvorili na území Čiech/Československa prvý manželský lekársky pár.) Do svojej rodiny postupne prijal štyridsaťdva slovenských a povolžských bezprizorných detí a poskytol im domov. V Ružomberku stál pri zrode Československého červeného kríža. Zaujímal sa o históriu, hudbu a divadlo, písal beletriu aj filozofické eseje, ktoré dodnes oslovia čitateľa bohatstvom myšlienok. Priatelil sa s mnohými význačnými osobnosťami vtedajšej doby, okrem iného s Přemyslom Pittrom alebo s Alicou Masarykovou či s bratmi Mrštíkovými.

Postrehy z lekárskeho pôsobenia, a teórie, že choroba fyzického tela býva prejavom porúch, ktoré nastali v duševnom živote, sa stali základom jeho originálnej liečebnej metódy. Dodnes aktuálna kniha Etikoterapia. Záhada choroby a smrti (1931) zaujala aj TG Masaryka, ktorý pozval autora i jeho manželku na návštevu do Lán. Ctibor Bezděk neúnavne pracoval ako lekár až do konca svojho života. Rukopis jeho pamätí, zabavený Štátnou bezpečnosťou pri domovej prehliadke v roku 1953, nenávratne zmizol v archívoch Ministerstva vnútra. Kópia textu, z ktorého vznikla táto kniha, sa našla pred desiatimi rokmi úplnou náhodou...

“Étos je po grécky zvyk, obyčaj a etikoterapia je teda liečba zvykov. Keď lekár ide určiť diagnózu pacienta, tak hľadá zlozvyk, a keď ho nájde, dotyčný má na výber, či v ňom bude pokračovať alebo bude hľadať cesty, aby zmenil svoj zlozvyk na dobrý zvyk. To je pacientova zvrchovaná sféra. Etikoterapia vidí príčinu chorôb v chorých vzťahoch k sebe, k iným ľuďom i k tomu, čo ho presahuje. Človeka môže vyliečiť iba zmena jeho postojov, zvykov a vzťahov smerom otvorenosti, rovnocennosti a k pravde. Choroba je z pohľadu etikoterapie hmotným odtlačkom chorej duše, ktorá ešte nenašla cestu k mravnosti. Vždy nám chce niečo povedať a priviesť nás k poznaniu, kde sme porušili zákon, ublížili sebe či druhým. Choroba je presným výsledkom nášho doterajšieho spôsobu života, našich myšlienok a prianí – je naším svedomím. Ona nám svojím jazykom oznamuje – vráť sa späť k sebe, pozri sa, v akom si dezolátnom stave. Často z rôznych dôvodov vystúpime zo seba, aby sme sa vydali do sveta, či už ho zachraňovať alebo sa len predvádzať. To však nerezonuje s rovnocenným prístupom, lebo preliezame do priestoru druhých ľudí alebo necháme vstupovať iných do nášho priestoru a ocitáme sa tak v pasívnej sebazničujúcej rovine.
Cieľom etikoterapie je zbaviť chorého človeka spôsobu života, ktorý doteraz viedol. Úspešné a trvalé vyliečenie sa však dá dosiahnuť iba poctivou a tvrdou prácou na sebe samom. Inak bude platiť to staré známe. “ľahko získal, ľahko stratil”.

Podľa môjho názoru, ETIKOTERAPIA je medicínou budúcnosti. Prináša zduchovnenie a vzpriamenie, je to snaha o individualitu človeka. Každý má schopnosť nájsť si spojenie s duchovným vedením sám, nepotrebujeme na to ani lekára ako sprostredkovateľa k zdraviu, ale ani kňaza ako sprostredkovateľa k Bohu. Ku tomu, etikoterapia nekonkuruje medicíne ani farárom. K etikoterapeutovi prichádzajú ľudia v presne definovateľnom okamihu života – v období pred bodom zlomu. Vo chvíli, keď starým spôsobom to už nejde, oni chcú po novom a nevedia ako. Takýto bod zlomu prinášajú človeku duchovné zákony, ktoré sa nedajú nijako "okabátiť", preľstiť, oklamať. Vždy rovnaké priťahuje rovnaké.
Kontakt s etikoterapiou je často taký tvrdý, že nenechá kameň na kameni vo vzťahoch, ktoré nie sú založené na faktoch a pravde. Ale ako dlho je možné žiť vo vzťahu, ktorý nie je založený na faktoch a pravde? To je predsa chorý vzťah. Z toho nutne človek časom ochorie.
Etikoterapia nelieči, ale podáva pomocnú ruku v procese sebauzdravovania a vedomého duchovného rastu tých, ktorí chcú prevziať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk a tak etikoterapia je istou cestou k uzdraveniu jedinca, ale aj celej spoločnosti.

Pred rokmi som mala ťažkosti so žlčníkom a bolo mi jasné, že je to iba dôsledok nie zdravých vzťahov s pijúcim mužom a že sa vo vzťahu necítim vonkoncom dobre, že som len ako "holka pro všechno", priam ako handra na podlahu. Problémy s močovým mechúrom, žlčníkom a ku tomu gynekologické problémy, svedčia o tom, že v sebe dusí človek všetko nevyslovené a nevyriešené s partnerom a vo vzťahoch ako takých v rodine či okolí a strach človeku (hlavne žene) z neistoty a možnej straty strechy nad hlavou a možným rozvodom so stratou otca pre deti, nedovolí to vypustiť. Zmieta sa medzi tým, čo by skutočne chcela a svojim už zaužívaným zvykom v úlohe obete. Je jasné, že sa nedá újsť pred problémom, kým problém nepomenuje, on sa nezruší až dovtedy, kým ho po pomenovaní nebude riešiť. Jednoznačne ľútosť a strach sú najzradnejšie pocity aké existujú a pritom nemajú vo vzťahoch hodnotu.
To, čo sa považuje za chorobu štítnej žľazy je strach. Je to akoby zhmotnenie problému žalúdka, a žalúdok – to je strach, ktorý sa prejavuje zvieraním žalúdka a má to vplyv aj na ďalšie orgány. Ak sa teda žena rozhodne na sebe pracovať a zbaviť sa svojho ohnutého a poníženého postoja v manželstve, nápadne sa zmení kvalita jej života. Stane sa z nej silná a vyrovnaná osobnosť. Naučí sa rozhodovať sama za seba a partner, ktorému sa doposiaľ podriaďovala, buď zmení svoj postoj alebo sa rozídu.
A toto som nikdy nechcela dopustiť a svoje deti obrať o ich otca s tým, "aký peň, taký peň, ale je za ním tieň" a "aj zlý príklad od otca je príklad od otca", ktorý ja môžem obrátiť v dobro u svojich detí, lebo majú jasný príklad, akí nemajú v živote byť, lebo im to ubližuje. A ku tomu možnosť deťom objasniť, že má každý človek chyby a rodičia nie sú výnimkou atď. Zaiste, riešenie som oddialila a samozrejme ochorela na žlčník, čo som následne razantne zmenila celým svojim životným štýlom a manžel sa proti tomu búril, no musel to vziať na vedomie, už som nebola poskokom. Nastane tak chvíľa, kedy človek rozhoduje sám za seba a nie je už tým, čo sa všetkému a všetkým podriaďuje  a prispôsobuje. Taký človek môže byť a azda aj je v pohode – pre seba, pre partnera, pre deti, pre celý svet. Partnera som vo svojich predstavách precenila a on ma vo svojich predstavách a aj konaniach podcenil.
Všeobecne ľudia často intuitívne tušia, čo je v ich živote nesprávne. Práve tí, čo vyhľadávajú lekára a etikoterapiu, v skutočnosti cítia, čo je príčinou ich ťažkostí a takisto cítia čo by mali urobiť, aby sa ich zbavili. Ale oni potrebujú mať istotu, potrebujú akési potvrdenie faktu, že to myslia dobre. Majú obavy a strach použiť svoju slobodnú vôľu slobodným rozhodnutím niesť za svoje rozhodnutia a konanie zodpovednosť. Preto sa zväčša obracajú na lekárov, terapeutov, na sily medzi nebom a zemou. V skutočnosti sa však zväčša snažia presunúť zodpovednosť na niekoho alebo niečo medzi zemou a nebom, čiže na iného. Beztak skôr, či neskôr dospejú k poznaniu, že všetko v konečnom dôsledku závisí len a len na ich rozhodnutí a hlavne ochote pracovať na sebe samom. Prekonať v sebe strach a postaviť sa zoči-voči ťažkostiam, ktoré im ničia život. V mnohých prípadoch to je veľmi tvrdý boj medzi manželmi a dlhotrvajúci, čo oberá ženu o silu, energiu, čas a vrhá ju do polohy sústavnej trpiteľky bez konečného efektu. Rozvod je najľahšia cesta k riešeniu, práve uvedený boj s manželom o svoje práva samostatnej osobnosti s právom na rozhodovanie o sebe a svojom živote sú cestou k možnému hľadaniu nie kompromisu, ale pochopeniu postojov, charakteru aj povahy partnera.  Tam je potom možné hľadať spoločné riešenie postupom času. Zdĺhavý proces, no nie márny. No v každom prípade treba začať od seba a nechcieť zmenu u partnera, kým žena sama neurobí razantné kroky k sebe samej.

O zakladateľovi ETIKOTERAPIE MUDr. Ctiborovi Hugovi Bezděkovi bol 20. mája 2012 vysielaný program na ČT 2 pod názvom: Muž, který měl být zapomenut. 

Telo a duša tvoria jednotu, ktorá je neoddeliteľná a je zodpovedná za všetky svoje počiny. Ak chorý vo svojej duši urobí obrat od zlého v smere dobra, nastane s veľkou pravdepodobnosťou obrat k lepšiemu aj v jeho zdravotnom stave. II. diel etikoterapie "Záhada nemoci a uzdravení" nadväzuje na 1. zväzok Záhada života a smrti, ktorý vyšiel prvýkrát pred viac ako 60. rokmi. Dr Ctibor Bezděk, praktický lekár, humanista a jeden z najpokrokovejších duchov svojej doby, v ňom začal hľadať skutočnú príčinu chorôb, ktorá neleží vo viditeľnej ríši tela a hmoty, ale v úplne neviditeľné sfére ľudskej duše. Veľmi citlivo analyzuje príčiny ľudského trápenia v hmote - fyzickú chorobu i so sprievodnými starosťami a životnými omyly. S hlbokou intuíciou už vtedy vyciťoval súvislosti, ktoré dnes postupne začíname uznávať.


Etikoprevencia je istou cestou k poznaniu miery

Lepšia ako liečba je samozrejme prevencia. Zaujímavé sú v tomto smere napríklad Bezděkove úvahy a návrhy týkajúce sa samotnej práce a oddychovania. Vodítkom sú mu aj Masarykove výroky ako „Pracovat, ale neudýchat se!“ a „Nebát se a nekrást.“ To sú také najjednoduchšie etikopreventívne zásady.
Vtedy sa ešte len začal rozvíjať moderný dovolenkový systém, ale Bezděkovi neušla ani jeho tienistá stránka. Všimol si, že je to obrovská disproporcia a dokonca záťaž, keď prepracovaní a vyčerpaní ľudia, ktorí dlhé týždne a mesiace trávia veľmi disharmonickým spôsobom, zrazu raz alebo dvakrát vypadnú na dlhšiu dovolenku. Je to málo a je to príliš veľký kontrast. Navyše si uvedomil, že samotné dovolenky sa stali istým spôsobom vášňou, ktorá často prináša stres porovnateľný s pracovným nasadením. Už v jeho časoch bolo teda zjavné, že mnoho ľudí prichádza z dovolenky s pocitom, že by potrebovali ďalšiu na zotavenie sa z nej.
Alebo ďalší príklad: človek, ktorý celý týždeň trávi za volantom alebo za počítačom, sa zrazu cez víkend na chate rozhodne niečo pre seba urobiť. A v pondelok stená so seknutými krížami, natiahnutou šľachou a podobne. Skrátka, máme chronický sklon k preháňaniu všetkého. Etikoprevencia by teda mala byť cestou k poznaniu miery.
Namiesto veľkých príprav na mohutné výročné dovolenkové šialenstvo odporúča, aby sme si radšej kontinuálne správne rozdeľovali prácu a oddych. Čo by však dnes asi povedal vidiac „kultúru nákupno-zábavných centier“, kam celé rodinky chodia pravidelne „oddychovať“?
Upozorňuje na to, že za väčšinu našich neduhov môže náš egoizmus a upachtenosť za niečím. Niečo máme, ale zásadne chceme viac a viac, hoci to reálne ani nepotrebujeme. Spočíva v tom aj veľká časť neuróz moderného človeka, často pseudoexistenčné obavy prameniace z pocitu nejakej menejcennosti, z neustáleho porovnávania sa s druhými. Aby toto človek prekonal, začne sa preceňovať a všetko začína posudzovať iba v pomere k sebe samému. Pokiaľ však dôvodom k nespokojnosti prestane byť závisť, chamtivosť alebo neukojiteľná túžba po pôžitkoch akéhokoľvek druhu, môže aj nespokojnosť napokon viesť napríklad aj k nezištnej práci pre druhých. A práve prácu pre blaho druhých považuje Bezděk za najlepšiu prevenciu.
Za veľmi zmysluplný spôsob oddychu a regenerácie síl považuje pravidelné odchody do tzv. ústraní, kde človek môže poznávať seba, duševne a duchovne rásť, získavať silu a prirodzenú múdrosť do života.
A takýchto možností je aj dnes dosť. Či už sú to rôzne duchovné sústredenia – kresťanské, buddhistické, jóginské a podobne, alebo rôzne sebapoznávacie workshopy. Takýto oddych nie je pasívny, ale nevedie ani k zbytočnému prepínaniu síl. Navyše tvorí výbornú kompenzáciu prevažne sedavého životného štýlu, keďže mnohé workshopy sú založené práve na pohybe a dávajú človeku určitý čas iba pre jeho vlastnú dušu. Zmyslom samozrejme nie je ostávať v ústraní svojej malej dušičky stále. Aj Bezděk dobre vedel a písal aj o duševno-duchovnom egoizme, o zbytočnom hromadení akýchsi pomyselných zásluh pre seba samého. Zmyslom je vracať sa po takýchto sústredeniach osviežený naspäť do bežného života a prispievať k tomu, aby sa pre všetkých stal harmonickejším.
Nelipnúť na strachoch, úzkostiach a obavách je veľmi dôležité. Ľudia sa často sami vyraďujú zo spoločenského života. Nespievame a netancujeme spolu len tak pre nič za nič, pre číru radosť. A pritom šťastie a obyčajná radosť z toho, že sme, je základom pocitu zdravia. Nezmyselné rituály v domácnosti, posadnutosť upratovaním, čistotou a "pupok sveta" zameraný na svoje boliestky a mindráky, workoholizmus a iné závislosti však vo veľkej miere nahrádzajú a vytláčajú napĺňanie kultúrnych potrieb, záujem o druhých ľudí, spoločenské kontakty. A to si všimol už Bezděkov súčasník, významný psychiater Vladimír Vondráček …
Dokonca aj starý, ťažko chorý a umierajúci človek môže stále svoju pozornosť smerovať inde, než na vlastnú akoby tragicky spečatenú budúcnosť. Záujmom o prírodu, o druhých ľudí, o múdrosť života si môže stále pestovať rôzne postoje ako je trpezlivosť alebo dôvera. Tu Bezděk cituje psychológa Williama Jamesa, ktorý hovoril, že taký človek je potom oduševnelý a slobodný a nie trápený otrok – napríklad taký, akých vidíme množstvo v MHD medzi bratislavským Kauflandom a trhoviskom….
Už počujem to „ALE“ s následným výpočtom, prečo nie je možné radovať sa zo života s nízkou penziou, chorou nohou a najmä drahými liekmi atď. Faktom je, že u nás nemáme veľmi vyvinutý vzťah k chorým ľuďom a k starým celkovo. Nemáme dojem, že by nám mohli byť nejako užitoční, alebo to aspoň nedávame nijako zvlášť najavo. Ďalší fakt je, že to možno máme v našej spoločnosti tak zakorenené, že mnoho chorých i starých ľudí sa s obľubou (alebo z obrany pred neznámym nepriateľom?) zakuklí do večného nariekania a absolútneho sústredenia sa iba na svoje ťažkosti, ktoré tým len podporujú a rozvíjajú.
Vlastné utrpenie sa však vždy zmenšuje úmerne tomu, ako si všímame utrpenie iných. Pravá sociálna pomoc však nie je materiálna. Je ňou skutočne ľudská účasť na posilnení druhých, aby vlastnými silami mohli urobiť pre seba čo najviac.
Neohrabaná pomoc plná strachu z citov a emócií sa často prejavuje takto: „Vybavím ti lekára, vybavím ti operáciu, vybavím ti penzión, pôjdem s tebou od čerta k diablovi, musíš ešte skúsiť toto…“ Až chudáka „povybavujú“ k možno predčasnej smrti. A pritom tak málokedy sa niekto spýta: „Ako sa naozaj cítiš?“ Čo by si ty teraz najviac chcel?“ a naozaj bol úprimne zvedavý na odpoveď a pripravený ju rešpektovať.
Takže otázky vzťahu k chorým, starým ľuďom a k umieraniu sú vlastne etikopreventívne otázky celej spoločnosti. A ako na ne v praxi odpovedá, tak na tom eticky je. Tak spokojná alebo nespokojná, tak šťastná alebo nešťastná. Toľko teda malý výlet do jednej takmer zabudnutej terapeutickej kapitoly začiatku 20. storočia. Ale ako je na tom Etikoterapia dnes?
Po znovuobjavení Bezděkovej knihy v 90. rokoch sa viacerí českí lekári, ale i terapeuti nelekári nechali inšpirovať. Najvýraznejším a najaktívnejším praktikom a propagátorom súčasnej etikoterapie je MUDr.Vladimír Vogeltanz, ktorý vlastnú pomerne dramatickú zmenu profesnej dráhy popísal v knižke Co s doktorem. Okrem toho, že ju niektorí praktizujú ako unikátny terapeutický prístup, bezpochyby je nezriedka celkom prirodzenou súčasťou iných metód. Napríklad etikoterapia pripadá ako celkom organická súčasť homeopatickej praxe, pravda, ak je vhodný čas a vhodná pôda… Pretože etikoterapia, podobne ako čokoľvek iné, sa vnucovať nedá a nemá.

"Deti a ich milí priatelia"

Doktor Bezděk (1872-1956) prežil veľmi zaujímavý a užitočný život, okrem iného pracoval ako lodný lekár, písal o týchto plavbách cestopisy, za prvej svetovej vojny bol ako lekár odvelený na vojenskú Lazaretnú loď (ako pacifista ale odmietal chodiť v uniforme), za prvej republiky vytvoril prvú poradňu pre odvykanie od alkoholizmu, založil aj Československú vegetariánsku spoločnosť. Možno už poznáte jeho knihu Etikoterapia o príčinách vzniku chorôb.
Kniha "Deti a ich milí priatelia" vedie deti k láske k zvieratám a ukazuje im, že zviera nie je vec, hračka alebo jedlo, ale že sú to cítiace tvory schopné cítiť bolesť i radosť ako my. Kniha pozostáva zo štyroch poviedok odohrávajúcich sa cez prázdniny na vidieku. V každej z nich sa deti nenásilnou formou dozvedajú o prírode a zvieratách a o tom, ako sa k nim správať. Naučia sa, že kone nemusia končiť na bitúnkoch, že zvieratá nie je potrebné zabíjať, ani jesť a ako sa k nim máme správať. Deti samy prichádzajú na nespravodlivosti voči zvieratám.


Citácia z knihy:
"Prečo vlastne predávajú ľudia také staré kone?" Prerušila vzniknutej ticho Marienka.
"Pretože už nie sú schopní práce."
"Dobre, ale čo s nimi robí potom ten, kto ich kúpi? Veď oni už ani pre nového majiteľa nemôžu pracovať? "Namietla Zorka.
"Nový majiteľ?" Opakoval strýko Žiak trochu neisto. "Veď to bývajú KONSTA mäsiari!"
"Mäsiari ?!" vyhŕklo z detí. "A oni je naozaj zabíjajú?"
"Zabíjajú."
"A čo potom?"
"Ich mäso predávajú ľuďom."
"A ľudia?"
"Ľudia mäso zjedia."
Deti trpko pocítili krutú nespravodlivosť nad tým, že ho ľudia, namiesto odmeny za prácu, ktorú im kôň pomáhal po celý svoj život, nakoniec zjedia.

Táto milá knižka určite urobí radosť malým aj veľkým milovníkom zvierat. Knižku na vydanie poskytla rodina MUDr. Ctibora Bezděka, obrázky namaľovala členka Českej vegetariánskej spoločnosti, dlhoročná vegetariánka Kateřina Machytková. Práve jej ilustrácie, ktorých je v knižke cez štyridsať, robia z knihy bez preháňania jednu z najkrajších knižiek pre deti. Josef Machytka s ilustrátorkou napísali ku knižke predslov, doslovom knihu doplnil Alex Bezděk, autorov vnuk. Obrovský podiel na vydanie knihy má aj pani Olga Bezděková. Všetci menovaní prispeli k realizácii vydania aj tým, že sa vzdali honoráru.
Ctibor Bezděk, Deti a ich milí priatelia, vydalo nakl. EarthSave, Praha 2005, 150, - €. Kniha je viazaná v pevných doskách.
Knihu môžete zakúpiť u vydavateľa, v kníhkupectvách alebo aj vo vegetariánskom internetovom obchode.

Cezmín