
Hovorí sa, že číslo SEDEM je šťastným číslom.
To však neplatí pri siedmych
hrobároch charakteru človeka.

O siedmych hlavných hriechoch
sa v katolíckom katechizme hovorí, že sa nazývajú
aj koreňmi všetkých
ostatných hriechov. A to sú hlavní hrobári charakteru
človeka, doslova ho ničia zaživa. Ich hlavnou
podstatou je sebectvo, nezriadená a nie správna
láska k sebe. Ideme postupne po poriadku v ich vymenúvaní.


Čo je pýcha?
Pýcha je nadmerný obdiv k sebe samému +
nezriadená túžba po chvále,
obdive a sláve a ku tomu pohŕdanie
inými ľuďmi. Pýcha uvažuje asi týmto spôsobom:
Vo vzťahu k sebe =
JA som niekto! Vo vzťahu k iným =
Ty si nikto! A vo vzťahu k Bohu = Teba
nepotrebujem!
Opakom
pýchy je pokora, ktorú môžeme charakterizovať ako pravdu o sebe. Pokorný
uvažuje asi takto:
Ja som slabý a hriešny, ale v Božích očiach som jeho milované dieťa.
Ty si niekto, tiež milované Božie dieťa.
A
vo vzťahu k Bohu, Ty si všetko, potrebujem ťa.
V určitom pokročilom štádiu pýchy si človek začína myslieť, že je sám sebe
Bohom - tvorí pravidlá a zákon sám pre seba, sám sebe je mierou dobra a zla
a ostatní sú pre neho ničím. Preto je Bohu pýcha taká odporná a pokora taká
sympatická. Samozrejme, že v dnešnej dobe máme pre pýchu krycie názvy –
nazývame ju úspechom a obľúbenosťou, alebo sebadôverou – hanbíme sa ju nazvať
pravým menom. Ako by som o sebe povedal ? – som totálne pyšný sebec.
Ako sa môžeme v pýche odhaliť, spoznať?
Pyšný sebec – egoista –
kritizuje, klebetí, ohovára, používa ostré slová a kazí dobrú povesť
blížneho. Ide mu o to, aby seba vyzdvihol tým, že kazí dobré meno druhých.
Ponižovaním iných chce povýšiť seba. Čím si egoista pripadá dôležitejší, tým
väčšmi sa hnevá, keď ho iní nevynášajú do neba – nechvália.
Pyšný si veľmi
zakladá na tom, čo iní hovoria o ňom. Pyšný často predstiera, že je iný, ako
v skutočnosti je. Ťažko pripúšťa, že aj iný názor môže byť lepší, ako jeho.
Namýšľa si, že je najlepší a ostatní sú nič a nezasluhujú si ani len jeho
pozdrav na ulici. V duchovnom živote môžeme byť pyšní i na našu zbožnosť,
keď sa porovnávame s inými – ktorých považujeme za menej zbožných. A niekedy
môžeme byť dokonca pyšní na to, že sme si uvedomili, že my sme pyšní a tamtí
úbožiaci si to ešte nevšimli.
Paradoxom pýchy je, že takýto človek v konečnom dôsledku začne nenávidieť
seba samého. Napriek tomu, že sa snaží maskovať svoju úbohosť a hriešnosť
pred sebou i pred inými - zisťuje, že sa mu nedarí dosahovať ten ideál,
ktorý si v hlave o sebe vysníval. Zisťuje, že tú pyšnú túžbu v sebe – byť
ako Boh, sám pre seba – nevie naplniť – a ak nezmení svoje myslenie alebo sa
neobráti k Bohu –
upadne do depresie a zúfalstva.
Čo je lakomstvo?
Je to nezriadená túžba po majetku. Bohatstvo a luxus je pre lakomca
najdôležitejším a to za každú cenu – aj za cenu klamstva, podvodu, krádeže,
aj za cenu pošliapania dobrého mena druhých... Je mu všetko jedno, len aby
on mal a mal veeeeľa, čo najviaaaaac. To svedčí o duchovnom a charakterovom prázdne takéhoto
človeka. Možno si myslí, že čím viac majetku má – tým ma vo svojich očiach i
v očiach druhých väčšiu hodnotu.
Viete ako sa hovorí? Komplex menejcennosti si kompenzuje cenou auta, vily,
bazénu, zahraničných dovoleniek a podobne...
Lakomstvo si takisto nerado dáva pravé meno – zahaľuje sa slovami ako
sú
sporivosť, šetrnosť, istota, podnikavosť, priebojnosť...
Ako liečiť lakomstvo? Štedrosťou, skromnosťou, pomocou chudobným...
Čo je smilstvo?
Je to nezriadená túžba po uspokojení tela v sexuálnej oblasti.
Znova si tu môže človek nahovárať,
že to nie je hriech a ani nič zlé, ale že to je úplne normálne – no už tá snaha
a úsilie silou mocou presvedčiť seba a druhých, že je to v poriadku – svedčí o tom, že to
celkom v poriadku nie je.
Liečiť sa dá cvičením sa v
zdržanlivosti a sebaovládaní.
Čo je
závisť?
Závistlivý človek nerád vidí, že sa inému darí, že sú iní šťastní, akoby ho
tí iní okrádali svojím šťastím a úspechom o to, čo chcel dosiahnuť on a čo mu,
podľa neho samého, patrí.
Nemôže zniesť, že tá chvála a všetko okolo toho nepatrí jemu, ale
iným... Keď niekto vyhrá v hokeji – závidíme im, že to nie sme my...
Keďže si závistlivý človek nevie uznať – a súvisí to aj s pýchou, že nie je
taký šikovný, či múdry ako iný, tak sa snaží zmenšiť úspech druhého aspoň
tým, že ho zosmiešni alebo poníži. Poznáte to, niekedy stačí jedno slovo - Bifľoš... Kocka...
Degén... Šplhúň...
Závisť začína tým, že sa snažíme zničiť dobrú povesť iného tajným donášaním
- počul som o ňom, že..., klebetami, ohováraním, ba priam osočovaním.
Čo je ožerstvo, opilstvo?
Nemiernosť v jedení a pití. Človek nedokáže ovládať v sebe chuť na jedlo a
pitie tak, až sa dostane do závislosti. Ale nie všetci, ktorí sú plnoštíhlej
postavy, páchajú hriech obžerstva, môže to byť aj dôsledok zdedených génov,
liekov a podobne.
Čo je hnev?
Je to prudká túžba potrestať iných. Tu nejde samozrejme o spravodlivý hnev, ako
bol hnev Ježišov, keď vyháňal kupcov z chrámu, alebo hnev otca a matky,
ktorí pre lásku k svojmu dieťaťu sú na neho prísnejšími a tvrdšími, ale o
neoprávnený hnev, priam nenávisť, ktorá druhého nenávidí a chce mu ublížiť.
Prejavuje sa výbuchmi hnevu, zúrivosti, krv sa ženie do hlavy, nasleduje prudká
gestikulácia, rozbíjanie vecí okolo seba, túžba po pomste, dokonca po
fyzickom ublížení a niekedy až zabití.
Dôvodom môže byť, že naše sebecké JA nestrpí, aby sa odporovalo splneniu
jeho sebeckých požiadaviek. Mnohí z nás ani netušia, koľko je v nás zlosti a
hnevu, kým nás niekto nevyprovokuje.
Čo je lenivosť?
Lenivosť je chorobou vôle človeka. Jej následkom je zanedbávanie svojich povinností.
Prejavuje sa aj ako: záhaľčivosť, nečinnosť, odkladanie naliehavých
povinností na potom, ľahostajnosť, odpor k akejkoľvek námahe ako je práca, škola, domáce
povinnosti... pohŕdanie sebadisciplínou, poriadkom, nechuť aj v duchovnej
oblasti napr.k osobnej modlitbe i všetkému duchovnému, napr.
vzdelávať v duchovných veciach... Lenivý si radšej prečíta obrázkový
časopis, ako by si prečítal literatúru, ktorá formuje charakter a postoje (a
ani ho to veľmi nezaujíma). Lenivosť si na zamaskovanie volí pekné slová,
pojmy – napr. bude hovoriť, že je plná znášanlivosti, tolerancie,
veľkorysosti, a to len preto, lebo nemá dostatok duchovnej sily a odvahy
objavovať a hľadať pravdu napr. serióznym štúdiom. Preto radšej lenivosť
povie, že je tolerantná.
Skúmanie seba samého pod zorným uhlom týchto siedmych hrobárov charakteru
človeka nám odhaľuje našu
malosť a v katolíckom duchu hriešnosť. Je jasné, že nie veľmi radi sa takto skúmame a dokonca o to viac neradi
sme usvedčení, že sú to aj naše slabosti. Ale čím väčšmi človek takto
odhaľuje a spoznáva seba samého, tým viac cíti, že potrebuje vyššiu moc,
teda Boha a tým
väčšmi sa takejto duši Boh ukazuje a dáva sa jej pochopiť. Nemá to viesť k
beznádeji a depresii – ale k dôvere vo vyššiu moc, teda v Boha.

5.8.2015 Slovakia
Cezmín |