wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

Hovorí sa, že číslo SEDEM je šťastným číslom.
To však neplatí pri siedmych hrobároch charakteru človeka.

O siedmych hlavných hriechoch sa v katolíckom katechizme hovorí, že sa nazývajú aj koreňmi všetkých ostatných hriechov. A to sú hlavní hrobári charakteru človeka, doslova ho ničia zaživa. Ich hlavnou podstatou je sebectvo, nezriadená  a nie správna láska k sebe. Ideme postupne po poriadku v ich vymenúvaní.


Čo je pýcha?
Pýcha je nadmerný obdiv k sebe samému + nezriadená túžba po chvále, obdive a sláve a ku tomu pohŕdanie inými ľuďmi. Pýcha uvažuje asi t
ýmto spôsobom:
Vo vzťahu k sebe = JA som niekto
!
Vo vzťahu k iným = Ty si nikto
!
A vo vzťahu k Bohu = Teba nepotrebujem!
Opakom pýchy je pokora, ktorú môžeme charakterizovať ako pravdu o sebe. Pokorný uvažuje asi takto:
Ja som slabý a hriešny, ale v Božích očiach som jeho milované dieťa.
Ty si niekto, tiež milované Božie dieťa.
A vo vzťahu k Bohu, Ty si všetko, potrebujem ťa.
V určitom pokročilom štádiu pýchy si človek začína myslieť, že je sám sebe Bohom - tvorí pravidlá a zákon sám pre seba, sám sebe je mierou dobra a zla a ostatní sú pre neho ničím. Preto je Bohu pýcha taká odporná a pokora taká sympatická. Samozrejme, že v dnešnej dobe máme pre pýchu krycie názvynazývame ju úspechom a obľúbenosťou, alebo sebadôverou – hanbíme sa ju nazvať pravým menom. Ako by som o sebe povedal ? – som totálne pyšný sebec.
Ako sa môžeme v pýche odhaliť, spoznať?
Pyšný sebec – egoista – kritizuje, klebetí, ohovára, používa ostré slová a kazí dobrú povesť blížneho. Ide mu o to, aby seba vyzdvihol tým, že kazí dobré meno druhých. Ponižovaním iných chce povýšiť seba. Čím si egoista pripadá dôležitejší, tým väčšmi sa hnevá, keď ho iní nevynášajú do neba – nechvália. Pyšný si veľmi zakladá na tom, čo iní hovoria o ňom. Pyšný často predstiera, že je iný, ako v skutočnosti je. Ťažko pripúšťa, že aj iný názor môže byť lepší, ako jeho. Namýšľa si, že je najlepší a ostatní sú nič a nezasluhujú si ani len jeho pozdrav na ulici. V duchovnom živote môžeme byť pyšní i na našu zbožnosť, keď sa porovnávame s inými – ktorých považujeme za menej zbožných. A niekedy môžeme byť dokonca pyšní na to, že sme si uvedomili, že my sme pyšní a tamtí úbožiaci si to ešte nevšimli.
Paradoxom pýchy je, že takýto človek v konečnom dôsledku začne nenávidieť seba samého. Napriek tomu, že sa snaží maskovať svoju úbohosť a hriešnosť pred sebou i pred inými - zisťuje, že sa mu nedarí dosahovať ten ideál, ktorý si v hlave o sebe vysníval. Zisťuje, že tú pyšnú túžbu v sebe – byť ako Boh, sám pre seba – nevie naplniť – a ak nezmení svoje myslenie alebo sa neobráti k Bohu – upadne do depresie a zúfalstva.

Čo je lakomstvo?
Je to nezriadená túžba po majetku. Bohatstvo a luxus je pre lakomca najdôležitejším a to za každú cenu – aj za cenu klamstva, podvodu, krádeže, aj za cenu pošliapania dobrého mena druhých... Je mu všetko jedno, len aby on mal a mal veeeeľa, čo najviaaaaac. To svedčí o duchovnom a charakterovom prázdne takéhoto človeka. Možno si myslí, že čím viac majetku má – tým ma vo svojich očiach i v očiach druhých väčšiu hodnotu.
Viete ako sa hovorí? Komplex menejcennosti si kompenzuje cenou auta, vily, bazénu, zahraničných dovoleniek a podobne...
Lakomstvo si takisto nerado dáva pravé menozahaľuje sa slovami ako sú sporivosť, šetrnosť, istota, podnikavosť, priebojnosť...
Ako liečiť lakomstvo? Štedrosťou, skromnosťou, pomocou chudobným...

Čo je smilstvo?
Je to nezriadená túžba po uspokojení tela v sexuálnej oblasti. Znova si tu môže človek nahovárať, že to nie je hriech a ani nič zlé, ale že to je úplne normálne – no už tá snaha a úsilie silou mocou presvedčiť seba a druhých, že je to v poriadku – svedčí o tom, že to celkom v poriadku nie je.
Liečiť sa dá cvičením sa v zdržanlivosti a sebaovládaní.

Čo je závisť?
Závistlivý človek nerád vidí, že sa inému darí, že sú iní šťastní, akoby ho tí iní okrádali svojím šťastím a úspechom o to, čo chcel dosiahnuť on a čo mu, podľa neho samého, patrí. Nemôže zniesť, že tá chvála a všetko okolo toho nepatrí jemu, ale iným... Keď niekto vyhrá v hokeji – závidíme im, že to nie sme my...
Keďže si závistlivý človek nevie uznať – a súvisí to aj s pýchou, že nie je taký šikovný, či múdry ako iný, tak sa snaží zmenšiť úspech druhého aspoň tým, že ho zosmiešni alebo poníži. Poznáte to, niekedy stačí jedno slovo - Bifľoš... Kocka... Degén... Šplhúň...
Závisť začína tým, že sa snažíme zničiť dobrú povesť iného tajným donášaním - počul som o ňom, že..., klebetami, ohováraním, ba priam osočovaním.

Čo je ožerstvo, opilstvo?
Nemiernosť v jedení a pití. Človek nedokáže ovládať v sebe chuť na jedlo a pitie tak, až sa dostane do závislosti. Ale nie všetci, ktorí sú plnoštíhlej postavy, páchajú hriech obžerstva, môže to byť aj dôsledok zdedených génov, liekov a podobne.

Čo je hnev?
Je to prudká túžba potrestať iných. Tu nejde samozrejme o spravodlivý hnev, ako bol hnev Ježišov, keď vyháňal kupcov z chrámu, alebo hnev otca a matky, ktorí pre lásku k svojmu dieťaťu sú na neho prísnejšími a tvrdšími, ale o neoprávnený hnev, priam nenávisť, ktorá druhého nenávidí a chce mu ublížiť. Prejavuje sa výbuchmi hnevu, zúrivosti, krv sa ženie do hlavy, nasleduje prudká gestikulácia, rozbíjanie vecí okolo seba, túžba po pomste, dokonca po fyzickom ublížení a niekedy až zabití.
Dôvodom môže byť, že naše sebecké JA nestrpí, aby sa odporovalo splneniu jeho sebeckých požiadaviek. Mnohí z nás ani netušia, koľko je v nás zlosti a hnevu, kým nás niekto nevyprovokuje.

Čo je lenivosť?
Lenivosť je chorobou vôle človeka. Jej následkom je zanedbávanie svojich povinností. Prejavuje sa aj ako: záhaľčivosť, nečinnosť, odkladanie naliehavých povinností na potom, ľahostajnosť, odpor k akejkoľvek námahe ako je práca, škola, domáce povinnosti... pohŕdanie sebadisciplínou, poriadkom, nechuť aj v duchovnej oblasti napr.k osobnej modlitbe i všetkému duchovnému, napr. vzdelávať v duchovných veciach... Lenivý si radšej prečíta obrázkový časopis, ako by si prečítal literatúru, ktorá formuje charakter a postoje (a ani ho to veľmi nezaujíma). Lenivosť si na zamaskovanie volí pekné slová, pojmy – napr. bude hovoriť, že je plná znášanlivosti, tolerancie, veľkorysosti, a to len preto, lebo nemá dostatok duchovnej sily a odvahy objavovať a hľadať pravdu napr. serióznym štúdiom. Preto radšej lenivosť povie, že je tolerantná.

Skúmanie seba samého pod zorným uhlom týchto siedmych hrobárov charakteru človeka nám odhaľuje našu malosť a v katolíckom duchu hriešnosť. Je jasné, že nie veľmi radi sa takto skúmame a dokonca o to viac neradi sme usvedčení, že sú to aj naše slabosti. Ale čím väčšmi človek takto odhaľuje a spoznáva seba samého, tým viac cíti, že potrebuje vyššiu moc, teda Boha a tým väčšmi sa takejto duši Boh ukazuje a dáva sa jej pochopiť. Nemá to viesť k beznádeji a depresii – ale k dôvere vo vyššiu moc, teda v Boha.

 

5.8.2015 Slovakia Cezmín