wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

TAXI PRÍBEHY ZO ŽIVOTA

Nasledujúce príbehy ukazujú fakty o tom, čo sa v dnešnej spoločnosti deje a čo v nej zväčša chýba. Sú to základné ľudské hodnoty ako sú: úcta k blížnemu svojmu, láska človeka k človeku, láskavosť a sebaobetavosť vo vzťahu k iným, vzájomná sebeúcta s porozumením a mnoho dalších nenahraditeľných vlastností pro vzájomné spolužitie medzi ľuďmi..... Prvý príbeh sa stal v práci nášho syna a ten druhý som dostala e-mailom od netových kamarátok viac krát tak v slovenčine, ako aj v češtine. Musím povedať, že som sa z chuti nasmiala, keď mi príbeh náš syn hovoril, mali sme  debatu o zabúdaní a skleróze v starobe a aj u mladých ľudí. Sú to také malé perličky, ktoré dokážu človeka na jednej strane pobaviť a na strane druhej ho dovedú k zamysleniu a aj možnému prehodnocovaniu svojich názorov.

TAXI PRÍBEH PRVÝ
Veľký okamžik v maličkosti

Deň ako každý iný a predsa je iný, dnes je pokojnejšie a aj počasie prijateľnejšie, pomyslel si taxikár Imre a začal čistiť spätné zrkadlo na svojom tátošovi, ktorý mu dáva každodennú prácu a rodine obživu za tisícky najazdených kilometrov nielen po republike, ale i v zahraničí, kde vozí zákazníkov zväčša na letiská.
- "Prosím Vás, príďte pre mňa na ulicu Kmeťovú, potrebujem ísť nakúpiť do obchodu a pre lieky!" Zaznel oznam známej pasažierky Málikovej, ktorú pravidelne taxikári vozia z jej bytu neďaleko centra mesta. Má už požehnaných takmer 90 rokov a žije sama v byte na štvrtom poschodí bez výťahu. Absolvovať schody na 4 poschodie v 90 rokoch, tak to by som chcel vidieť seba, ako by som to zvládol, povedal šéf taxikárom, ktorí čakali na zákazníkov.
- "Imre, zájdi dnes ty pre starú pani...
Imre naštartoval a išiel na známu adresu, kde už na chodníku stála stará pani s paličkou a nákupnou taškou. Pomohol jej do auta a stará pani familiárne povedala:
- "Synáčik, ako inokedy, najprv idem nakúpiť a potom ma odvezieš do lekárne."
- "V poriadku starká, ideme."
Keď predpokladal, že by už mohla mať nakúpené, ako to robila X krát predtým, zašiel do obchoďáku, práve bola pri pokladni, vzal jej nákup, chytil ju za podpazušie a vydali sa k taxíku.
- "Tak... a už len do Lekárne a domov, zvládli ste to starká."
Pred lekárňou starká zaregistrovala zmenu, vraj tam opravili chodník, čo si Imre ani nevšimol.... Starká vždy objavila niečo nové, raz nové kríky zasadené pri škole, raz strom na oktraji cesty, raz zase nové odrody kvetov vo výzdobe pred obchoďákom a podobne. Bola zhovorčivá a zaujímala sa o dianie okolo a aj o priestory mesta, kde vyrastala, vydala sa a aj dve deti vychovala. Už vyše desať rokov je vdovou, deti žijú v zahraničí a zostala sama ako prst v dvojizbovom byte.
Vyložil nákup pred činžiakom, pomohol starkej z taxíka a odišiel na svoj "čakací pľac", kde hneď po príchode zvonil telefón...
- "Synáčik, no ale veď ja som zabudla v obchode svoju paličku a bez nej ja chodiť nemôžem. Prosím ťa, príď späť, pôjdeme pre tú paličku."
Imre naštartoval a išiel späť k činžiaku, kde žila starká a povedal si: "Skleróza...!"
V obchode našiel paličku pri pokladni, vzal ju a víťazoslávne s ňou prišiel k taxíku, kde na neho čakala rozradostnená starká.
- "Ďakujem ti synáčik!. Tak a si tu, ty moja tretia noha!"
Naštartoval a vydal sa k jej domovu. Tam jej znova pomohol von z taxíka a vrátil sa späť na svoj "čakací pľac."
Ako obvykle, išiel skontrolovať priestory vzadu, kde stará pani sedela, či tam niečo nezostalo, ako to robí po odchode každého zákazníka a na sedadle sa niečo zalesklo v slnečných ľúčoch. Zohol sa a ľaľa, na sedadle vzadu ležali kľúče... a v tom znova zazvonil telefón a ozval sa starenkin hlások:
- "Synáčik, ja nemôžem nájsť kľúče a nemôžem sa dostať do bytu..."
- "Starká, viem o tom, práve som ich našiel v taxíku, idem za vami, čakajte, hneď som tam!"
Priviezol jej kľúče, vyniesol jej nákup na štvrté poschodie, odomkol, dal jej kľúče do ruky a poprosil ju, aby dnes už nikde nechodila a kľúče nech si dá na svoje pravidelne používané miesto. Podávala mu peniaze... Tak a teraz to mám účtovať ako jednu cestu... taxameter však ukazuje celkom iné... nuž čo, sú aj iní zákazníci, ktorí skáču ako lesné srnky a v hlavách majú len kopu povrchností... Povedal si v duchu. Inkasoval od starkej ako obvykle za jednu cestu.
- " Ale veď si sa musel motať kvôli mne tri razy synáčik, tak to je drahšie... To je v poriadku, veď mám aj iných zákazníkov starká...
"Ďakujem ti synáčik, ďakujem a šťastnú cestu bez nehody ti prajem!" Inštinktívne ju objal okolo pliec a zaželal jej pokojný deň!
Pred činžiakom sediac za volantom pri štartovaní pomyslne zamával starkej smerom k štvrtému poschodiu a starká sa javí v jeho duchu ako hrdinka vo svojich takmer deväťdesiatich rokoch, keď sa sama o seba dokáže starať a vie si zabezpečiť aj nákupy cez taxislužbu. "Sklerózu" alebo lepšie povedané "zábudlivosť" má aj mnoho mladších ľudí, ona má na to už aj "nárok!" Uvedomil si fakt, že toto bola jedna z chvíľ, ktorá mu napovedá, že je mnoho dôležitých okamžikov v živote človeka a tento bol jeden z nich. Pomáhať starším a slabším uniesť ich chorobu a starobu s láskavým porozumením a nie hneď nadávať a inkasovať... urobil o dve trasy navyše bez zaplatenia a získal poznanie, že mal možnosť prežiť znovu jeden z veľkých okamžikov života v obyčajných maličkostiach, akými sú porozumenie s nezištnou pomocou.
Vydal sa späť na svoj "čakací pľac" s dobrým pocitom v srdci, mysli a aj v duši a napokon aj so smiechom pri predstave, ako sa s ním môže pohrať v starobe skleróza....

Taxi príbeh druhý
Zahalená skrytá maličkosť

Prišiel som na zadanú adresu a zatrúbil. Po niekoľkých minútach čakania som zatrúbil znova. Mala to byť moja posledná jazda toho dňa, a tak som si hovoril, že by som mohol odísť, ale namiesto toho som auto zaparkoval, išiel ku dverám a zaklopal. "Chvíľočku", ozval sa za dverami slabý hlas staršej ženy.
Počul som, ako tam niečo ťahá po zemi. Po dlhom čakaní sa dvere otvorili.
Stála predo mnou malá, približne deväťdesiatročná žena. Bola oblečená v hodvábnych šatách a klobúčik so sieťkou, ako v nejakom filme zo štyridsiatych rokov. Vedľa nej stál na zemi malý kufrík. Byt vyzeral, ako by v ňom nikto počas mnoho rokov nebýval. Všetok nábytok bol zakrytý prestieradlami. Na stenách neboli hodiny, na poličkách neboli ani hrnčeky ani nejaké ozdôbky. V rohu stála kartónová škatuľa plná fotografií a skleneného riadu.
- "Pomohli by ste mi odniesť tú tašku do auta?", Požiadala ma.
Odniesol som batožinu do auta a vrátil som sa, aby som pomohol tej žene.
Chytila sa ma za ruku a pomaly sme išli k vozidlu. Neustále mi ďakovala za láskavosť.
- "To predsa nič nie je", povedal som jej, "snažím sa len správať k svojim pasažierom tak, ako by som chcel, aby sa ľudia správali k mojej matke".
- "To si naozaj dobrý chlapec", povedala mi. Keď sme sa usadili do auta, nadiktovala mi adresu a spýtala sa, či by sme mohli ísť cez centrum.
- "To ale nie je najkratšia cesta", upozornil som ju.
- "Ach áno, ja viem", povedala. "Ja neponáhľam. Som na ceste do hospicu".
Pozrel som sa do spätného zrkadla. Jej oči sa leskli.

"Už nemám žiadnu rodinu", pokračovala tichým hlasom. "Lekár hovorí, že mi nezostáva moc času". Pomaly som natiahol ruku a vypol taxameter.
- "Akou cestou by ste chcela ísť?", Spýtal som sa.
Nasledujúce dve hodiny sme jazdili po meste. Ukázala mi budovu, kde kedysi dávno pracovala ako obsluha výťahu. Išli sme štvrťou, kde s mužom žili ako novomanželia. Priviedla ma k skladu nábytku, v ňom bola kedysi tanečná sála, kam chodila ešte ako malé dievčatko. Občas ma požiadala, nech zabrzdím pred konkrétnou budovou alebo uličkou. Sedela schúlená v kútiku, bez slova. Zrazu povedala:
- "Som už unavená, asi pôjdeme".
Išli sme mlčky na adresu, ktorú mi dala. Bola to nízka budova, niečo ako maličké sanatórium s príjazdovou cestou pozdĺž priečelia. Akonáhle som zastavil, prišli k autu dvaja ošetrovatelia. Opatrne jej pomohli vystúpiť. Museli ju čakať. Otvoril som kufor a zaniesol jej malú batožinu do dverí. Žena už sedela na kolieskovom kresle.
- "Koľko vám dlhujem", pýtala sa a vytiahla kabelku.
- "Nič", povedal som.
- "Veď si musíte zarábať na živobytie", namietla.
- "Mám aj iných pasažierov", odpovedal som. Takmer bez premýšľania som sa k nej sklonil a objal ju. Ona ma tiež pevne objala.
- "Daroval si starej žene trochu šťastia", povedala. "Ďakujem ti".
Stlačil som jej ruku a odišiel. Dvere sa za mojím chrbtom zavreli a bol to zvuk uzatvárajúci ďalšiu knihu života. Na spiatočnej ceste som nebral žiadnych pasažierov. Išiel som, kam ma viedli oči, ponorený do myšlienok. Nemohol som v ten deň ani s nikým hovoriť. Čo keby tá pani natrafila na nejakého naštvaného vodiča, alebo na niekoho, kto by nechcel tak dlho čakať? Čo keby som jej odmietol splniť jej prosbu alebo čo keby som bol len párkrát zatrúbil a jednoducho odišiel?
Nakoniec by som chcel povedať, že nič dôležitejšie som ešte v živote neurobil.
Sme zvyknutí si myslieť, že náš život sa otáča v kruhoch okolo veľkých okamihov, ale tie veľké okamihy nás často zastihnú nepripravených, pretože sú krásne zahalené tým, čo niektorí môžu považovať za maličkosť.

4.11.2014 Slovakia Cezmín