wz

Tu sú odkazy na moje a mnou vytvorené weby•••Seniorka•••Cezmín•••Slovania Kelti•••Svadba•v•Vianoce•••Múdra ako rádio•••Moji psi•••Príroda•••Cintorín•••Gloria Polo•••CBRSK CB rádioamatéri•••Aishwarya Rai•••Veľká noc•••Viktoriánska doba•••Obec Horné Chlebany•••Jedovaté bylinky•••Jánska noc Kelti•••Ľudový básnik M.Krpelan•••Svet bábik•••Dieťa•••Holub Olympionik z Liptova•••Buldog English•••Senior Baťo•••Seniorka a deti

 

"Memoirs Of A Geisha" Soundtrack In 23 Minutes

https://www.youtube.com/watch?v=l4Qdo-E1MnY

Gejša

"Gejša" pochádza zo slova "gej", tj. "Umenie", a "sha" ktoré znamená "prítomnosť" (v zmysle bytia) alebo "spoločnosť" (v zmysle sprievodu). Slovo Gejša teda znamená prítomnosť umenia, doprovod umelkyňa. Encyklopedické definície často uvádzajú, že sa jedná o krásnu a inteligentnú ženu, ktorej hlavným poslaním je baviť muža. Gejša má za úlohu muža baviť v spoločnosti tancom, spevom či iným umením. Patrí medzi typický a neodmysliteľný symbol Japonska. Gejša (芸者) alebo Gejko (芸妓) je tradičná japonská spoločníčka. Na rozdiel od rozšírených povier, gejša nie je prostitútka. Toto povolanie sa vraj zrodilo v 17. storočí. Povolanie gejša je už v dnešnej dobe na ústupe - tradičné Gejše nahrádzajú tzv. Onsen Gejše čo sú japonské prostitútky.
Paradoxom je, že prvé gejše boli muži, ale v polovici 18. storočia sa začali presadzovať gejše-ženy, ktoré sa svojím bielym make-upom a tradičným japonským šatom kimono očarili nejedného Európana. Prvá gejša ženského pohlavia sa objavila roku 1751 v nevestinci v Kjóte. O päťdesiat rokov neskôr už boli gejše výhradne ženy.
Výchova budúcej gejše začína v útlom veku, niekedy tradične už v troch rokoch a troch dňoch, čo absolvujú väčšinou dcéry bývalých gejší. Už vtedy sa tieto dievčatká začínajú učiť tancovať, spievať, príjemne hovoriť a študujú aj umenie čajového obradu, kaligrafie, hru na šamisen (japonská gitara s tromi strunami potiahnutá kožou), flautu, bubienky a mnoho ďalších tradičných japonských umení. Okolo 14 rokov sa z nich stáva gejša-učeníčka "majko" a ujíma sa ich staršia gejša, ktorú sprevádzajú na večierky a ktorá ich zoznamuje so svojimi zákazníkmi. Až v 18 rokoch sa stávajú pravými gejšami. Počas celého svojho života gejše naďalej navštevujú školu, kde pokračujú v učení tanca a hry na hudobné nástroje.

Tvár a šiju si gejše natierali bielym make-upom vždy však nechávali na okrajoch (pri vlasoch) nepatrný kus nenafarbenej kože, aby dali najavo že je farba len "maska" a muža vzrušovalo vidieť pravú tvár gejše. To isté na šiji, kde sa väčšinou maľovali dve alebo tri čiary v tvare klinov, čo má pôsobiť dramaticky a veľmi eroticky. Obočie a očné linky si zvýrazňovali uhlíkom z vetvičky pavlonie plstnatej. Časť pier si natierali pigmentovou zmesou tak, aby ich ústa vyzerali menšie ako skutočné, čo bolo v Japonsku považované za ideál krásy. Ku kaderníkovi sa chodilo raz za týždeň, pretože gejšin účes bol veľmi pracný, kde sa do vlasov vtieral horúci vosk, aby účes držal. Účesov je hneď niekoľko a aplikujú sa podľa veku gejše a podľa ročného obdobia. Takisto sa menili účesy podľa módy. Jedným z nich je "Momovare", ktorý nosili najmladšie gejše-učeníčky, ďalšie "Warešinobu", "deflektory" (zjednodušená verzia Warešinobu), "Kacujama" alebo "Sakko. Gejša-učeníčka "majko" nosí kimono s dlhými kapsovitými rukávmi a veľmi výrazným obi, čo je pás kimona, ktorý sa viaže na chrbte. Začína pri hrudnej kosti a končí pri pupku. Obi vlastne kimono nedrží, o to sa starajú povrázky a sponky, ktoré sa pod obi skryjú. Samotný uzol obi je veľmi zložitý a je potrebných mnoho vypchávok, aby vyzeral tak, ako má. Gejša-učeníčka "majko" nosí veľké široké obi, ktoré na chrbte tvoria akoby batôžtek, z ktorého pokračujú dlhé visiace kusy obi až na zem. Oblečenie dospelých gejš vyzerá jednoduchšie a viac podtrhuje ženskú postavu a rukávy nie sú obvykle tak kapsovité ako u gejše-učeníčky. Obi je kratšia a na chrbte tvoria iba malý uzlík, pripomínajúci krabičku.

V západnom svete sa stalo slovo gejša synonymom japonskej prostitútky ale veľmi neprávom. Po prvé gejša je spoločníčka pre spoločenské stretnutia a stará sa o kultúrne zabavenie hostí hudbou, spevom, umením, básňami, hrami a učenie filozofických konverzácií. Ak bola gejša úspešná a krásna, stávalo sa, že jej bohatý a vplyvný muž ponúkol oficiálny milenecký pomer. Tento vzťah bol verejný a muž bol vedený ako jej "danna" (patrón). Platil v čase ich vzťahu (ktorý trval väčšinou pol roka až rok) väčšinu jej značných výdavkov za bývanie, jedlo a školu a klasický hodinový honorár, za čas, ktorý s ňou strávil, avšak mal nárok na určité výsady. V podstate to značne pripomínalo klasické milenecké usporiadanie, iba s tým rozdielom, že gejše vždy samy rozhodovali, či s mužom nadviažu aj fyzický pomer, hoci boli okrem tejto výnimky zmluvne povinné im venovať napríklad i všetok voľný čas čo mali a starať sa o ich kultúrne priania a zábavu na úrovni.

Za druhé tradičná japonská prostitútka nosila mnohokrát rovnako skvostné kimona aj účesy, iba vzorom na odeve vo svojich významových kombináciách chýbalo vybrané a učené posolstvo a skôr významom oznamovali do sveta svetskosť a (mnohokrát nevkusnú) márnotratnosť nositeľky, takže bolo pre cudzích cestovateľov neznalých požiadavky skromnosti a obvyklých vzorov a ich významov veľmi jednoduché si ich s gejšami pomýliť. Hlavný rozdiel bol v obi, ktoré prostitútky zaväzovali spredu a v líčení, ktoré bolo u prostitútok krikľavé až vulgárne (prostitútky tiež nosili ľahko odlišné účesy a užívali lacnejšie materiály, pretože nemali finančné možnosti a spoločenskú prestíž gejší nutnú k získaniu výberových látok). Po druhej svetovej vojne sa veľmi rozmohlo cestovania do Japonska, čo sa týkalo prevažne amerických okupačných vojakov. Tí mnohokrát nepoznávali rozdiel medzi gejšami a prostitútkami a požadovali od jedných i druhých rovnaké služby. V tej dobe sa Japonsko spamätávalo z porážky vo vojne a bežní ľudia boli na pokraji zúfalstva aj svojich finančných možností, pretože ich aktívna vojna veľmi vyčerpala. Preto mnoho gejší pristúpilo na to, že svojim najbližším zákazníkom doprajú rôzne privilégiá. Nejednalo sa však o samozrejmosť. Z toho dôvodu tiež nebolo povolanie gejše zakázané v roku 1957, kedy bola zakázaná prostitúcia.

Dnes už učenie mladých gejší nemá takú tradíciu. Kým na začiatku minulého storočia bolo v Kjóte, tradičnom mestu gejší, niekoľko tisíc umelkýň, dnes sa toto číslo pohybuje rádovo v niekoľkých desiatkach. Tieto ženy sa prevažne živia ako hostesky na oficiálnych banketoch firiem a predvádzaním tradičných umení pre turistov. Súkromné večierky s gejšami už sú dnes málo časté. Uvidieť gejšu na ulici japonského mesta je takmer nemožné a ak sa to podarí, väčšinou sa s výnimkou veľkých festivalov jedná o preoblečenú japonskú školáčku, ktorá sa nechá fotografovať davmi turistov. Pravé gejše sú príliš zamestnané v čajovniach, než aby mali čas sa prechádzať len tak po meste.

Do 50 rokov 20. storočia bolo gejšiným obvyklým krokom k dospelosti Mizuage. Potom to bolo kvôli zákonu o prostitúcii zakázané. Keď bola gejša - učeníčka dostatočne známa a obľúbená, mohla prostredníctvom svojho majstrovstva ponúknuť na predaj svoje panenstvo, čo bol významný rituálny míľnik dospelosti a okrem iného získanou sumou mala splatiť dlh za svoju stravu, drahé kimoná, výchovu a výučbu v umeniach. Majiteľka čajovne, kde bola gejša-učeníčka zaregistrovaná (a požívala teda patronát pani domu, žila pod jej strechou a dostávalo sa jej tam takmer všetky výučby), začala mizuage ponúkať najbohatším zákazníkom domu alebo najbohatším mužom mesta a riadila následnú, spoločensky prestížnu, dražbu o mizuage. Muž s dobrým spoločenským postavením, ktorý ponúkol najväčšiu čiastku a prípadné ďalšie výhody, potom mal to privilégium zbaviť gejšu-učeníčku panenstva. Potom sa veľakrát gejša už s týmto zákazníkom nestýkala a ak áno, naďalej toto privilégium s gejšou spať nemal, lebo gejše síce boli profesionálne spoločníčky a umelkyne, ale o svojich mileneckých vzťahoch si rozhodovali samy, pretože s ich prácou nijako nesúviseli.

V súčasnosti sú zákazníkmi gejší prevažne politici, obchodníci, šéfovia podsvetia a turisti (v hoteloch a turistických kanceláriách je pomerne ťažké najať gejšu osobne). Gejše majú za úlohu konverzovať s hosťami, tancovať, spievať, lichotiť, hrať hry, skladať origami, prednášať básne. Účet prichádza poštou za niekoľko dní a pri piatich hosťoch dosahuje okolo milióna jenov (niekoľko sto tisíc korún). Gejše bývajú tiež najímané na dôležité obchodné rokovania a stretnutia, aby im dodali lesku a účastníkom pocit luxusu. Pre samotných mužov predstavuje gejša ich úspech. Gejša je mužovou dôverníčkou aj komplicom. GOLDEN, Arthur. Gejša. 2. vyd. Praha: Galén, 2006.

Varenie čaju a podávanie

Čajový obrad (tiež čajová ceremónia, japonsky 茶の湯 ([čanoju]) alebo 茶道 [sadou/cads]) je rituálne forma prípravy čaju. Japonský čajový obrad bol ovplyvnený čínskym čajovým obradom, hlavne počas staroveku a stredoveku. Je na ňom možné pozorovať množstvo sprievodných rituálov a zvýraznených gest, ktoré sú charakteristické pre takzvanú čajovú kultúru. Každý z týchto obradov a rituálov obsahuje mnoho strojenosti, abstrakcie, symbolizmu a formálnosti. Obdobné rituály sa vyskytujú po celom svete, hoci dominantné sú hlavne v Ázii a Európe. Ako príklad možno uviesť obrad popoludňajšieho čaju viktoriánskeho obdobia vo Veľkej Británii http://viktorian.wz.cz. V tomto prípade išlo hlavne o prezentáciu používaní vhodných pomôcok spojených s vybraným správaním v správnej spoločnosti, čo bolo rovnako dôležité ako popíjanie čaju samotného.

V období dynastie Ťang (618 – 907) sa stalo pitie čaju v Číne veľmi obľúbené a rozšírené. V tom období nebol čaj využívaný ako bežný nápoj, ale skôr bol považovaný za liek. S príchodom budhizmu sa stáva pitie čaju bežnou súčasťou v budhistických kláštoroch, ktoré ho využívali ako stimulačný prostriedok pri meditáciách. Presné obdobie prieniku zvyku piť čaj do Japonska nepoznáme. S najväčšou pravdepodobnosťou však k tomu došlo v období Nara. Zo začiatku čaj prinášali do Japonska budhistickí mnísi a vyslanci ako dar pre aristokraciu. Tradícia hovorí, že „gjóča“ (čajová náboženská obeť) sa konala pri príležitosti prednášky o „Hannja-sútre“ na cisárskom dvore v štvrtom mesiaci éry Tempjó (roku 729). Podrobnosti z tejto udalosti nie sú presne známe. Podľa prameňov sa však tohto obradu zúčastnil aj cisár Šomu.

Zo zenového budhizmu vychádza špecificky japonský fenomén - čajový obrad. Obradný výraz spôsobu prípravy čaju sa nazýva čanoju (Chanoyu) - "Horúca voda na čaj". Sado či cado (znamená "cesta čaju") je súhrnným názvom pre celý systém tradičnej Japonskej čajovej kultúry. Pôvod čajového obradu siaha do pravlasti čaju, do Starej Číny. V 12.storočí. niektorí japonskí mnísi, predovšetkým zenový majster Eisais, odchádzal do Číny študovať buddhistické učenie, priniesol Japonské semená čajovníka. Čajové záhrady sa zakladali spočiatku zvlášť pri zenových kláštoroch. V 15.stor. sa o rozvoj čajového obradu a jeho pretvorenie do japonského štýlu (v duchov Wabi) výrazne zaslúžil význačný čajový majster Sen no Rikjú.

Čajové stretnutie - čaj je iba prostriedkom, nie cieľom - sa organizuje v malých "čajových domčekoch" obklopených v japonskom štýle s nášľapnými kameňmi. Pred čajovňou je štýlová kamenná studnička tsukubai s bambusovou naberačkou hisako, kde si účastníci čajového stretnutia umyjú podané ruky. Vchod do čajovne je znížený a pomerne úzky - vraj to je preto, aby samuraji museli odložiť meč, ak chcú prejsť; každopádne sklonenie pri vchode vyjadrovať úctu a pokoru. Striedme oblečenie hostí je bez šperkov. V duchu bytostne demokratického princípu tak nie je poznať, kto je bohatý a kto chudobný. Pri čajovom obrade sú si všetci rovní v duchu Wabi - v dobrovoľnej a ušľachtilej prostote, skromnosti a striedmosti.
Vstúpia do skromne zariadenej miestnosti s ryžovými rohožami na podlahe, čajovým náradím na stene visiacou kresbou či kaligrafiou.

Domček na prípravu a pitie čaju sa nazýva časiču (čajový domček), taian (čajová chyža) alebo coana (chatrč z trávy). Čajová miestnosť sa označuje aj názvom sukija - chyže "prázdnoty", kde je všetko usporiadané len v náznaku, každý si podľa svojej fantázie predstavu dotvorí vo svojom vnútri. Význačným miestom v tradičnej japonskej čajovni je tzv. tokonoma - malá miestnosť, či výklenok v stene, kde sú vyvesené zvitky s maľbou či kaligrafiou, kvety aranžované štýlom ikebana, postavené bonsaje či ďalšie dekoračné doplnky. Výzdoba v tokonome je prispôsobená ročnej dobe a štýlu konkrétneho čajového stretnutia.

Samotny čajový obrad vyniká jednoduchosťou a skromnosťou a v tichu, v ktorom v kanvici nad dreveným uhlím sa začína ozývať zvuk víriacej bublajúcej vody, which Japonci prirovnávajú ku svišťaniu vetra v boroviciach, či k šumeniu vodopádu. Pri tradičnom vysoko štylizovanom čajovom obrade je zvykom používať zelený čaj (Gyokuro), rozomletý na prášok, ktorý sa po zaliatí horúcou vodou šľahá štetôčkou zo štiepaného bambusu.
Filozofická stránka čajového obradu je založená na štyroch princípoch:
Wa
-
Harmónia, Kei - úcta, Sei - čistota, Džaku - skľudnená myseľ; svoju stopu tu zanechávajú aj prvky taoizmu. Estetická stránka kombinuje poňatie Wabi-sabi.

Prvú čajovú plantáž založil v Japonsku mních Degjó Saičo (767 – 822).
Tá sa nachádzala na úpätí hory Hieizan. Zároveň tu bol vybudovaný kláštor menom Enrjaku-dži.

Enrjakudži 暦 je Tendai kláštor, ktorý sa nachádza na kopci Hiei v Otsu, s výhľadom na Kjóto. Bol založený v ranom období Heian. Chrámový komplex bol založený Saic (767-822), tiež známy ako Degjó Saičo, ktorý uviedol Tendai spoločenstvo Mahayana budhizmu do Japonska z Číny. Enrjakudži je sídlom Tendai spoločenstva a jeden z najvýznamnejších kláštorov v japonskej histórii. Ako taký je súčasťou svetového dedičstva UNESCO, historické pamiatky starovekého Kyoto (Kyoto, Uji a Otsu).

Zakladatelia Jodo-shu, Soto, Zen a Nichiren - budhizmus, všetci strávil nejaký čas v kláštore. Cisár Saga uviedol do platnosti nariadenie, podľa ktorého mali byť čajové plantáže zakladané po celej zemi a zároveň podporil čajový rituál „hiki-ča“ na svojom dvore. Enrjakudži je tiež domov maratónu mníchov.

Ajari - Mönch und Ironman

https://www.youtube.com/watch?v=zVRBypge_ak

Svätý majster asketickej praxe - "Daigyoman ajari"

Obvykle sa človek sa stane buddhistickým mníchom kvôli tomu, aby zanechal svetské túžby a praktikovaním dosiahol „prebudenie“, buddhovstvo. Maratónski mnísi túto prax doťahujú na vrchol extrému. Po niekoľkých rokoch noviciátu môžu absolvovať „tisícdňový maratón“, ktorý ich privedie až na samotné rozhranie života a smrti. Nie je to maratón či beh v pravom slova zmysle, je to púť po posvätných miestach na posvätnej hore Hiei – ale v enormnom tempe.

Čínsku školu Tiantai založil Zhi Yi [Č´ I] (538–597) a v priebehu niekoľkých storočí sa šírením buddhizmu dostala do Japonska, kde v deviatom storočí (asi okolo roku 831) patriarcha japonskej školy Tendai Saichō [Saičó] mal sen, v ktorom mal zjavenie, že hora Hiei je posvätná a že by mal často navštevovať jej posvätné miesta. Saichō vzal svoje zjavenie doslova a takmer celý život strávil túlaním sa po hore. Tak sa zrodila tradícia, ktorú ďalší mnísi nasledovali a doťahovali ju súčasne do vrcholnej extrémnej formy „tisícdňového maratónu“, čiže tisícdňová púť po posvätných miestach, ktorý je tak náročný, že od roku 1885 ho dokázalo absolvovať iba 46 mníchov, pritom iba dvaja ho absolvovali dvakrát a jeden zahynul pri treťom maratóne. Koľko mníchov pri maratóne zahynulo, tak o tom sa mlčí, ale bezmenných hrobov je na hore nie málo…

Na samotnom začiatku dostane mních biely odev, šnúru a dýku. Biela je v Ázii farbou smrti a je to vlastne mníchove pohrebné rúcho, pretože v prípade, že nedokáže maratón dokončiť, podľa tradície musí spáchať samovraždu obesením či klasickým seppuku, rozpáraním brucha. Prvých 100 maratónov absolvuje v jednej šnúre za 100 dní, pričom denne absolvuje asi 40 kilometrov.
Ako má mních zorganizovaný deň? Vstáva o polnoci, zúčastní sa hodinovej buddhistickej ceremónie, dostane najesť za misku polievky a trochu ryže, zoberie si obetné predmety, bude ich obetovať v rôznych svätyniach na hore, a ku tomu ruženec. Vyráža na cestu zhruba o pól druhej po polnoci a vracia sa do kláštora medzi pól ôsmou alebo pól deviatou hodinou, čo znamená fakt, že väčšinu maratónu absolvuje s lampášom v ruke takmer potme a pritom má na nohách slamené sandále bez ponožiek aj v tuhej zime. Keďže počas jedného maratónu zničí niekoľko sandálov, nesie si so sebou aj náhradné. V štýle starom zhruba tisíc rokov, čiže v polobehu a polochôdzi s očami uprenými na asi 100 krokov vpred, v stabilnom rovnomernom rytme bez ohľadu na to, či ide hore alebo dole kopcom, robí svoju obchôdzku cez horu, zastaviac sa iba vykonať patričné obrady na okolo 250-tich posvätných miestach, pričom niektoré z nich sú bezmenné hroby jeho predchodcov, ktorí nedokončili to, na čom pracuje práve teraz on sám – a s istotou, že ak maratón nedokončí, k hrobom na hore pribudne jeden ďalší, ten jeho. To je dril, čo? A povzbudenie aj útecha pri hroboch jeho predchodcov... ???

Pokiaľ úspešne absolvuje 100-dňový maratón, môže predstavených požiadať o povolenie absolvovať 1000-dňový maratón a ak súhlasia, čaká ho buď smrť alebo titul Daigyoman ajari, Svätý majster asketickej praxe. Tisícdňový maratón zaberie približne sedem rokov a predstavuje nasledujúcu tortúru:
1. až 3. rok: 300 maratónov počas troch rokov, vždy 100 maratónov v jednej šnúre, približne 27 km denne.
4. rok: 200 maratónov v jednej šnúre, 27 km denne. Od štvrtého roku má mních povolené nosiť ponožky s palicou.
5. rok: 200 maratónov v jednej šnúre, 27 km denne. Na konci piateho roku, po absolvovaní 700 (+ úvodných 100) maratónov sa mních musí podrobiť rituálu doiri. Počas deviatich dní sedí v plnej lotosovej pozícii (to znamená v sede so skríženými nohami, pričom chodidlo ľavej nohy spočíva na stehne pravej nohy a chodidlo pravej nohy na stehne ľavej nohy a polorecituje, polospieva príslušné mantry - avšak bez akejkoľvek stravy, pitia a spánku! Pôvodný 10-dňový rituál bol neskôr skrátený na 7 a pol dní, priveľa mníchov pri ňom totiž zomrelo. Okrem toho sedieť v lotosovej polohe v kuse  sedem a pol dňa, tak to je pre smrteľníka hrôza a des a hraničí to len a len so smrťou, samovražednosťou, lebo to je spojené s hladovkou a k tomu ešte aj bez spánku, hotové šialenstvo.

Ako to vlastne mnísi robia?

Podľa slov mníchov, ktorí túto tortúru absolvovali, hlad je pre nich tým najmenším a najzanedbateľnejším utrpením v celom rituáli. Vraj na piaty deň je tak dehydrovaný, že v ústach cíti pachuť svojej vlastnej krvi. Ešte horšie je pre neho sedenie v lotosovej pozícii so vzpriameným chrbtom pod kontrolou dvoch mníchov, aby  sedel v predpísanej pozícii. Je tak na rozhraní človeka a boha a ako taký, nemá právo sedieť ako človek, zhrbený či nepozorný. Jediná úľava z tohto sedenia je každodenné obetovanie vody. Je pri prameni a nesmie sa napiť! Mních ma povolené o druhej v noci vstať, musí prejsť k studni, nabrať vodu a obetovať ju na oltár Fudō Myōō, ktorý v japonskom buddhizme predstavuje Nekonečného bodhisatvu nekonečného svetla, božstvo, ktorého nekonečnú energiu bude mních osobne stelesňovať po dokončení maratónu. Vtedy má  možnosť vypláchnutia úst vodou, ale ju nesmie piť. Kým v prvé dni táto obeta vo vzdialenosti asi 200 metrov od studne zaberie pár minút, po niekoľkých dňoch mníchovi trvá hodinu až hodinu a pol, kým sa dopotáca za pomoci dvoch pomocníkov, ktorí ho môžu iba podopierať, ale mu nesmú vonkoncom pomáhať v chôdzi k oltáru a späť. V danom stave je mních v úplne odlišnom, veľmi jasnom a nezvyčajne čistom stave vedomia. Cíti, ako jeho telo nasáva všadeprítomnú horskú hmlu a vzdušnú vlhkosť, počuje prenikavo aj popol padajúci zo zapálenej vonnej tyčinky, vôňu kvetov i jedál pripravovaných desiatky kilometrov od hory... Všetky zmysli má na vyššej úrovni... Počas rituálu mních zvyčajne stratí štvrtinu svojej telesnej hmotnosti a preto má po rituáli tri týždne na obnovu svojich telesných a psychických síl.
6. rok: 100 maratónov v jednej šnúre, avšak už nie 27 km denne, ale 60 km denne, čo zaberie 14-15 hodín chôdzo-behu.
7. rok má už iba dva 100-dňové maratóny. V prvom maratóne mních absolvuje denne 84 km v uliciach mesta Kyoto, dávajúc požehnanie stovkám a tisíckam ľudí, pre ktorých už nie je človekom. Počas tohto ultra-maratónu siedmeho roku mních ma neustále za sebou dvoch mníchov pomocníkov, ktorí nosia so sebou skladaciu stoličku, aby si mních-maratónec mohol odpočinúť v ktoromkoľvek možnom okamžiku, keď na semafore naskočí červená, či nastanú akékoľvek iné dočasné prekážky. Každá sekunda spánku je dobrá – mních sa totiž pohybuje denne okolo 20-22 hodín a na spánok mu zostávajú asi tak dve hodiny. Podľa fyziológov by mal človek pri takejto námahe strácať 7 až 10 kilogramov každý mesiac a nik nevie vysvetliť, ako je možné takúto námahu vôbec prežiť... V druhom, záverečnom a „rozlúčkovom“ maratóne sa mních vracia tam, kde začínal: 27 km po 100 dní na hore Hiei. V 7 roku maratónu, uvedených 84 kilometrov predstavuje dva maratóny tradičného štýlu maratóncov denne – no toto sa deje 100 dní za sebou v jednej šnúre, bez akejkoľvek prestávky! Na takéto niečo nemám slov... a deje sa to...

Mních-maratónec urobí posledné kroky pred chrámom na hore Hiei a tak absolvuje celkovo vyše 46 tisíc kilometrov, čo je viac ako obvod zemegule a je koniec. Nie tak celkom, lebo môže ísť ešte ďalej o dva či tri roky neskôr sa môže zúčastniť ďalšieho rituálu. Mních, ktorý sa rozhodne uskutočniť tento záverečný obrad, sa najprv postí 100 dní, kedy konzumuje iba koreňovú zeleninu, varené borovicové ihličie, orechy a vodu. Účelom je vylúčiť z tela akúkoľvek prebytočnú vodu, doslova zaživa sa vysúša a mumifikuje jeho telo, takže nepríde k úmrtiu následkom prílišného vyparovania sa telesných tekutín počas obradu. Je to Obrad ohňa. Samotný obrad trvá osem dní a pozostáva zo sedenia pred ohňom za súčasného recitovania 100 000 mantier k Fudō Myōō a vhadzovania písaných modlitieb veriacich do rozpáleného ohňa (verí, že modlitby sa dymom dostávajú do nebies). Hoci mních ma povolené trochu spánku, no musí ho absolvovať posediačky vo veľkej horúčave pred ohňom. Nie nadarmo mnísi považujú túto skúšku ohňom za najťažšiu časť ich praxe. Od druhej svetovej vojny ho absolvovalo iba šesť mníchov! (Je to veta oznamovacia! ŠESŤ!)
Akú skúsenosť z maratónu získal mních? „Vďačnosť za učenie prebudených, vďačnosť za zázraky prírody, vďačnosť za láskavosť a štedrosť ľudských bytostí, vďačnosť za príležitosť praktikovať – vďačnosť a nie asketizmus je princípom 1000-dňového maratónu.“

Marathon Monks of Mount Hiei

https://www.youtube.com/watch?v=BM09ZvStLQA

Čítala som Budhovo evanjelium, kde je veľa múdrych myšlienok a aj o živote Budhu, ktorý hlásal zlatú strednú cestu, čo predstavuje stred medzi dvoma extrémami asketizmom a pôžitkárstvom. Sám praktikoval askézu (podľa legiend sa živil iba jedným horčičným či sezamovým semienkom denne), čím sa dostal na okraj života a smrti, spoznal, že tadiaľ cesta nevedie a až po tejto ceste dosiahol prebudenie, no i tak si  povedal, že bude sedieť až dovtedy, pokiaľ buď nedosiahne pravdu alebo nezomrie.
Vrcholný asketizmus maratónskych mníchov na hore Hiei je možné považovať za extrémny, ba hraničiaci až s fanatickým bláznovstvom. Ale myslím aj na to, že pre niekoho smrť je azda nie veľká cena za poznanie nekonečnosti (?) Ono, stojí za úvahu myšlienka, keď človek zameria svoju vlastnú myseľ na dosiahnutie niečoho čo slúži všetkým, pocíti a aj priebežne začne chápať vnútornú silu, ktorá je mu daná do vienka zhora. (?) a ku tomu, akonáhle začne, stretáva iba tých ľudí, ktorí mu pomáhajú dosiahnuť to, po čom celým srdcom, dušou a mysľou túži... A deje sa to...
Mnísi teda nepraktikujú uvedený rituál len pre seba samých, pre vlastné poznanie a osobné prebudenie. Počas prvých piatich rokov totiž mních trávi svoj čas v samote svojho tela, bolesti a svojej hory až sa postupne stáva tým telom, tou bolesťou, tou horou z nadhľadu. Neskôr po absolvovaní near-death experience (stavu blízko smrti) počas rituálu doiri, sa jeho asketizmus stáva praxou pre všetkých, pálením modlitieb v Ohňovom obrade alebo praktikovaním v uliciach Kyota. Nakoniec sa mních stane legendou o ktorej sa hovorí medzi ľuďmi a v domácnostiach a z ktorej môžu čerpať a aj čerpajú silu i tí najslabší jedinci.

The Monks Risking Death On An Extraordinary Journey

https://www.youtube.com/watch?v=S06oMxdt40A

Yusa Sakai, narodený 05.9.1926, zomrel 21.septembra 2013

Mních Sakai, mních, ktorý absolvoval maratón dvakrát, hovoril: „Ľudský život je ako sviečka. Ak sa spáli iba do polovice, neprinesie to nikomu nič. Chcem, aby plameň môjho praktikovania pohltil moju sviečku úplne a aby spôsobil svetlo, ktoré osvetlí tisícky miest. Moja prax je žiť z celého srdca, s vďačnosťou a bez ľútosti. Prax nemá začiatok ani koniec, a keď prax a denný život sú jedným, to je skutočný buddhizmus.“

Hoci sú čajové rituály - na tej najzákladnejšej úrovni - len formálnym spôsobom prípravy horúceho nápoja, používané postupy boli a sú vycibrená pre získanie toho najlepšieho chuťového zážitku. Dr Andrew Stapley z The Royal Society of Chemistry (tj. Kráľovskej chemickej spoločnosti) opísal varenie čaju z hľadiska chemických procesov. Niektoré tradičné rituály prípravy čaju, ako by dokonale napodobňovali postup, ktorý odporučil, vrátane návrhu, aby človek, ktorý čaj pripravuje, synchronizoval svoju činnosť v súlade s teplotou vody.

Príprava poživatín

Bežná je príprava jedál na stole, ide o rôzne druhy tempury, sukijaki či šabu-šabu, ktoré po celom Japonsku majú rad odlišností, ale jednu spoločnú vlastnosť, varí sa pred hosťami na stole.
Japonská kuchyňa nepoužíva veľa korenín a je v porovnaní s pikantnými kuchyňami ostatnej Ázie prírodná. Gurmáni oceňujú kvalitu použitých čerstvých surovín, ktorých chuť nie je zastretá koreninami. Čerstvé sa niekedy používajú hlavne ryby, ktorých Japonci spotrebujú najviac na svete. V praxi to znamená, že sa v špičkových reštauráciách porcujú ešte živé, priamo pred zákazníkom. Kuchyňa sa prísne riadi sezónnosťou štyroch ročných období a niektoré jedlá sú pripravované takmer výlučne len v určitej časti roka. Pred jedlom sa na stôl položí prútený košík s namočeným a vyžmýkaným teplým uterákom ošibori. V Japonsku, kde je teplo a vlhko, je veľmi príjemné si pred jedlom otrieť tvár a ruky. Celkový pohľad na japonský stôl pripravený k jedlu pôsobí veľmi dekoratívne. Na ozdobu stola sa využívajú rôzne kvetiny a potraviny, aby sa celkovému obrazu dodalo na farebnosti. Zelenina a rybie paštéty sa prifarbujú umelými farbivami a vykrajujú sa do tvaru kvetín, aby sa spestril pohľad na jedlo.

Charakteristickou črtou japonskej kuchyne je dôraz na estetickú stránku stolovania, každý pokrm musí pôsobiť ako umelecké zátišie.  Dôležitú úlohu hrá i úprava stola, výber invertára, spôsob podávania i výber súrovín z hľadiska rôznofarebnosti. Niekedy sa dokonca na ozdobu jedla používajú kvetiny, aby pohľad na pokrm skutočne lahodil oku.
Najznámejším z hľadiska krásnej úpravy jedál je Kjóto, kde každý kuchár je i majstrom v aranžérskom umení. V každom kraji Japonska sa využíva aj miesta špecifická keramika. Jedálna súprava je zostavená z množstva misiek, tanierov a tanierikov. Líši sa nielen farbou ale aj tvarom riadu, ktoré musí na stole vytvoriť istú harmóniu. Hovorí sa: “Francúzsku kuchyňu vnímame jej vôňou, čínsku jej chuťou a japonskú ako krásny obraz, pohľadom.”

Strava v Japonsku je úžasnou kombináciou kuchárskych schopností s technikou dekorovania jedla. Jedlo musí byť pôžitkom ešte predtým, než ho človek okoštuje. Každý chod si vyžaduje svoj spôsob servírovania. Farba jedla a jeho tvar musí ladiť s farbou a tvarom keramiky, na ktorej je podávané. Klasicky je preto slávnostný obed alebo večera podávaná na množstve menších keramických misiek, pričom na niektorej z nich môže byť len malý kúsok nakladanej zeleniny.

Tanec Gejší

Kabuki Dance- Bando Tamasaburo. Yamanba

https://www.youtube.com/watch?v=4JjLuh4Ns7s

Spev a hra na klasických nástrojoch

Šakuhači
Symbolom japonskej tradičnej hudby meditačného zameranie sa stala šakuhači - japonská bambusová flauta s dĺžkou ("Stopa 8 palcov" = 54,5cm), s päť tónovými otvormi, 4 pre prsty spredu, jeden pre palec vzadu. Šakuhači pôvodne neslúžila ako hudobný nástroj, ale ako liturgický prostriedok k dychovým cvičeniam, meditáciám dychu (suj-zenu) mníchov sekty fuke, zvaných komusi - mnísi "ničoty". Koncertne hra na šakuhači sa postupne vyvinula z toho, že chudobní mnísi si hrou na nej zarábali na živobytie.
Vedľa šakuhači sa v Japonskej tradičné hudbe používajú aj ipríbuzné bambusové flauty. Predchodkyňou šakuhači je flauta Donšon. Flauty Džinaši spravidla dlhšie, niektoré typy dosahujú dĺžku až 90 cm, jednoduchšieho prevedenia ako šakuhači. Flauty typu Ni Saku majú rôzne dĺžky. Vynikajúcim českým virtuózom na šakuhači a zároveň japonskej hudby, je etnomuzikolg a skladateľ Vlastislav Matoušek.
Inak pre nás, ktorí šakuhači nevlastníme a hrať na ňu nevieme, môže byť počúvanie tejto hudby výborným prostriedkom na upokojenie mysle, získanie nadhľadu a oslobodenie od negatívnych a rušivých podnetov. Pre meditujúceho sa potom tento zážitok ešte umocní, keď v duchu suj-zenu upokojí dych a zharmonizuje ho s dychovým rytmom hry na šakuhači.

Biwa - japonská lutna hruškového tvaru so 4 strunami a s kolmo zahnutým ladiacim koncom (vyvinula sa z čínskej citary Pipa). Struny sa rozoznievajú brnkaním pomocou plektra.

Šamisen (nazývané tiež Sangen) - dlhokrková brnkacia lutna s 3 strunami, rozoznievanými veľkým trsátkom (korpus je niekedy potiahnutý mačacou kožou). Šamisen sa používa sólovo len zriedka, často tvorí "trio". Najčastejšie ho môžeme počuť ako sprievodný nástroj k tradičnému divadlu Kabuki.
SO - ústne varhanky (vyvinuli sa z čínskych varhánkov Seng).

Koto - stolná citara (vyvinula sa z čínskej citare ku-čeng) s 13 strunami a s posuvnými kobylkami. Struny sa rozoznievajú plektrami navlečenými na prstoch pravej ruky, zatiaľ čo ľavá ruka stláča struny - mení výšku tónu, tvorí vibrácie a ďalšie zvukové efekty (ako je "škrabanie po strunách").

Koncert z festivalu bojových umení

V japonskej hudbe, zvlášť rituálnej, sú často používané aj bicie nástroje, z ktorých najdôležitejšie sú bubny, uvádzané často pod súhrnným názvom Taiko:
Taiko - dvojstranné bubne rôznej veľkosti (skôr väčších rozmerov), s blanami z kravskej alebo konskej kože, uložené na vhodných stojanoch. Podľa veľkosti a umiestnenia môžeme uviesť napr. Nagado-Daiki, Hira-Daiki (je zavesený v stojane), Okedo-Daiki, Odaiko či Ondeko (najväčšie bubny, majú priemer až 2 metre!).
Bubnovanie na veľké japonské bubny sa v poslednej dobe stalo veľmi populárne medzi mladými nielen v Japonsku. Počas niekoľkých rokov vznikli desiatky súborov bubeníkov štýlu Taiko po celom svete, predovšetkým v USA. Bubnovanie je niekedy vykonávané v priam "diabolskom" rytme!

Všeobecne má japonská tradičná hudba značne odlišné harmonické a rytmické princípy než hudba európska, takže na prvý posluch nám znie veľmi nezvyčajne. Jeden z tradičných japonských štýlov je Kaidan - tajomné (niekedy až hrôzostrašné) príbehy o duchoch, démonoch a podivných príhodách zo starého Japonska. Nadväzujú čiastočne na legendy Heike a prednášajú sa alebo spievajú niekedy tiež za sprievodu biwy. Jedným z najznámejších kaidan je príbeh "Mimi naši Hójči" - "Hójči - mních bez uší". Rozpráva o mladom slepom hráčovi na biwu Hójčim z budhistického kláštora Aminadži v Akamagaseki, ktorý tajne v noci hrával na biwu duchom na cintoríne pri hrobke cisára Antoku a spieval príbeh bitky pri Dannoury (r.1185), kde bol celý rod Heike vyvraždený a mladučký Antoku sa utopil v mori. Keď sa to v kláštore prezradilo a Hójči už nemohol dochádzať na cintorín, duch samuraja z rodu Heike odtrhol a vzal si so sebou aspoň Hójčiho uši - jedinú časť tela, ktorú nemal popísanú ochrannými svätými sútrami ...

Oblečenie Maiko

Iba v Kjóte si mladé Maiko češú vlasy do pre nich charakteristického účesu, nosia Kimono s pásom Obi a vysoké dreváky koppori.

 Hudobné a tanečné festivaly
Ohara Matsuri, tanečný festival

Ohara Matsuri, tanečný festival sa koná v Tenmonkan v centre Kagošima, zúčastňuje sa ho asi 20.000 ľudí. To je tiež najväčší festival svojho druhu v južnom Kjúšú. Tancovať v súzvuku tradičnej hudby, napr Ohara-Bushi (populárne melódie z Kagošima) a účastníci prídu oblečení v tradičnom Yukata (v štýle kimono), Happy (slávnostný kabát) a niektorí v domácich kostýmoch.
"Hana Denshi (Kvetinové električky)", ktoré sú na ulici zdobené farebnými slávnostnými svetlami, sú zaparkované v tanečnom priestore a oživujú slávnostnú náladu. Spontánna účasť je veľmi povzbudivá!
Festival sa koná 2. novembra  18: 45 ~ 21: 00, Hlavný Festival 3.novembra 10: 20 ~ 17: 00, miesto konania je pozdĺž električkovej linky v Tenmonkan, Kagošime. A ako sa tam dostať? 15 minút chôdze (na Tenmonkan) od stanice JR Chuo Kagoshima električkou a vystúpiť na stanici Takamibaba.

 

Festivaly

 

Zaujímavosti

Medzi celosvetovo známe japonské výrazy patria napríklad (podľa abecedy zoradené):
aikido - bojové umenie
bonsaj (zakrslý stromček, ktorého vzhľad má napodobňovať tvary veľkých stromov v prírode)
drift - automobilový šport (riadený šmyk) vzniknutý v Japonsku
gejša (spoločníčka)
kamikadze ("božský vietor" - samovražední letci za 2. sv. vojny)
karate - bojové umenie
katana - japonský samurajský meč ľahko šavlovitého tvare
nindža - nájomný vrah, špión
sakura - japonská čerešňa
samuraj - bojovník, ekvivalent európskeho rytiera
seppuku, vulgárne harakiri - obradná samovražda mečom pre zachovanie cti
suši - tradičné japonské jedlo pripravované z ryže, rýb a morských rias
cunami (anglický prepis cunami, z výrazu znamenajúceho vlna v prístave) - jedna alebo niekoľko po sebe idúcich vĺn na hladine mora, ktoré vznikajú pri silnom zemetrasení pod hladinou mora, podmorskom zosuve alebo dopade meteoritu do mora alebo jeho blízkosti.
Obľúbený a známy je aj sójový tvaroh tofu; ďalej šóju (sójová omáčka) a pasta miso (zo skvasenej ryže, obilia a sójových bôbov).

Souke Kanzaki Ryu

„Chryzantéma“ je netradičné dielo vykresľujúce popri kráse jesennej chryzantémy celý život ženy - to ako sa malé dievča mení na dospelú zrelú ženu. Pred desiatimi rokmi vytvorila túto jedinečnú tanečnú choreografiu pre tri generácie školy Kanzaki učiteľka, ktorá bola držiteľkou titulu „Národný žijúci poklad“ v oblasti japonského tradičného tanca. http://www.mandokoro.sk/soke-kanzaki-tradicny-japonsky-tanec

Festivaly bojového umenia

Druhy japonského bojového umenia: Aikidó, Battodžucu, Bódžucu, Budžinkan, Daitó-rjú aiki-džúdžucu, Genbukan, Gošin džúdžucu, Hakko Ryu, Iaidó, Džinenkan, Džódó, Judo, Jiei-Jutsu Džiei-džucu, Jiu-Jitsu Džú-džucu, Kendó, Kendžucu, Kenpó, Kenpó kai, Kinomiči, Kyokushin, Kjúdó, Naginata-dó, Nakamura Rjú, Nanbudó, Nindžucu, Nippon Kempó, Puroresu, Shindo Yoshin Ryu, Shidokan, Šinkendó, Šintaidó, Shintai, Shoot box, Shooto, Shorinji kempo, Šótókan, Shukokai, Sumó, Taidó, Taiho-Jitsu, Taidžucu, Tenšin Šóden, Katori Šintó-rjú, Toyama Ryu, Curiai-Rjú Gošin Džucu, Jabusame, Jagjú Šingan-rjú, Wado Rjú.
Okinawa: Goju-ryu, Iššin-rjú, Karate, Okinawan kobudo, Naha-te, Rjú Te, Ryuei-ryu, Shorin-ryu, Tegumi, Ueči, Rjú.


Samuraji...

Festivaly čerešní sakura

http://cezmina.wz.sk/Japan.htm

UME - slivkové kvety

TOKIO

okio (jap. 東京 – Tókjó, angl. Tokyo) je hlavné a najväčšie mesto a jedna zo 47 prefektúr Japonska. Nachádza sa v regióne Kantó na východe ostrova Honšú. Je to jedno z najväčších miest na svete, žije v ňom viac ako 13 miliónov ľudí. S predmestiami a aglomeráciami okolitých miest, ako napríklad Jokohama alebo Kawasaki tvorí najväčšiu konurbáciu a metropolitnú oblasť na svete, nazývanú Veľké Tokio, kde žije až 35 miliónov obyvateľov na ploche o veľkosti Západného Slovenska. Do roku 1868 sa nazývalo Edo. Podľa povestí na mieste dnešného Tokia vznikla asi 110 rokov pred n.l. rybárska osada Edo. Sláva Eda sa začala až v čase vladnutia feudálnej moci šogunátu. Jedným z prvých guvernátorov v Ede bol Yesugu Sadamasa. Keďže v tom čase prebiehali medzi jednotlivými klanmi boj o moc poveril Sadamasa Óta Dokana, aby bránil jemu predelené územie. Dokan sa rozhodol vybudovať v Ede pevnosť. Dokončil ju 8. Apríla 1457 a tento dátum sa pokladá za deň vzniku dnešného Tókia.

Niekedy je metropolitná oblasť Tokia nazývaná aj pojmom megalopolis. Nachádza sa tu mnoho univerzít a odborných škôl. Je tu väčšina najprestížnejších japonských univerzít. Najprestížnejšou je Tokijská univerzita (Tódai). Medzi ďalšie patrí Univerzita Keió gidžuku, Univerzita Hitocubaši a Univerzita Waseda. Tokio má veľa turistických, kultúrnych a športových atrakcií vrátane známych chrámov, svätýň, každoročných festivalov a udalostí, parkov, javiskových vystúpení, ako aj populárnych nákupných centier a štvrtí s možnosťami nočného života. Medzi vrcholné kultúrne miesta patria múzeá, koncertné haly a divadlá.

Tokio je najväčší dopravný uzol domácej a medzinárodnej železničnej, cestnej a leteckej dopravy. Verejná doprava je zabezpečovaná rozsiahlou sieťou čistých a efektných a často pomerne preplnených vlakov a podzemnou rýchlodráhou prevádzkovaných rozličnými spoločnosťami, pričom druhú úlohu zohrávajú autobusy, monoraily a električky.
Tokijské medzinárodné letisko Haneda ponúka predovšetkým vnútroštátne lety, zatiaľ čo medzinárodné lety zabezpečuje medzinárodné letisko Narita v prefektúre Čiba.
Primárnym dopravným prostriedkom je vlak. Železničná sieť v Tokiu je najrozsiahlejšia mestská železničná sieť na svete a jej dĺžka sa približne rovná dĺžke povrchových liniek. Expresné linky spájajú hlavné mesto s ostatnými časťami metropolitného tokia, oblasť Kantó a ostrovy Kjúšú a Šikoku.
Taxíky fungujú v 23 špeciálnych štvrtiach, mestách a mestečkách. Trajekty na dlhé trate obsluhujú tokijské ostrovy a prevážajú cestovateľov do domácich a zahraničných prístavov.

Tokio má najväčšiu metropolitnú ekonomiku na svete. Nominálny hrubý domáci produkt dosahuje okolo 1,316 biliónov USD, čo je viac ako ôsma najväčšia ekonomika na svete. Je to hlavné finančné centrum a hlavné sídlo niekoľkých najväčších svetových bánk a poisťovacích spoločností.
Počas centralizovaného rastu japonskej ekonomiky po druhej svetovej vojne sa mnoho veľkých firiem presťahovalo z miest ako Osaka do Tokia s cieľom získať lepší prístup k vláde. Tento trend sa postupne spomaľuje kvôli rastu populácie a vysokým nákladom na život v Tokiu.
Tokio bolo označené ako najdrahšie mesto na svete 14 rokov po sebe až do roku 2006.

Odkazy
http://www.telegraph.co.uk/news/obituaries/religion-obituaries/10385695/Yusai-Sakai.html
http://www.ultrabeh.sk/view.php?cisloclanku=2007110005-Maratonski-mnisi-z-Mount-Hiei
http://astronuklfyzika.cz/HudbaJaponsko.htm

Foto z internetu

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Tokiu
2-11-33, Moto-Azabu, Minato-ku, 106-0046 Tokyo, Japonsko
Tel.: +81 334512200
Fax: +81 334512244
Email: emb.tokyo@mzv.sk

http://www.mzv.sk/tokio
Mobil: +81-909 689 2000 (pohotovostná služba)
Úradné hodiny: pondelok až piatok od 8.30 do 16.30
Konzulárne oddelenie: utorok a štvrtok od 10.00 do 12.00
V dňoch štátneho sviatku v SR je zastupiteľský úrad zatvorený, dostupný je však na telefóne pohotovostnej služby.
Poznámka: V Tokiu je v lete o 7 hodín a v zime o 8 hodín viac ako na Slovensku.

19.4.2015 Slovakia Cezmín